Chystáte sa na ďalšiu misiu. Nestáva sa to už pre vás rutinou?
„Určite nie. Každá misia sa odohráva v inom prostredí, menia sa aj kolegovia. V konečnom dôsledku je to však veľmi podobná práca, robím to, čo som vyštudoval a čomu sa profesionálne venujem. Ja tam teda pôjdem ako chirurg.“
V akých prostrediach zakladajú Lekári bez hraníc nemocnice?
„Môže to byť frontová línia vojny, ako napríklad v Afganistane, alebo živelná katastrofa či oblasti s epidémiami. Môže ísť tiež o veľké očkovacie kampane v Afrike. Lekári bez hraníc sú špecifickí tým, že idú naozaj najďalej. Kam sa až dá, kde miestnym nemá kto iný pomôcť. Nie sú tam nemocnice v úzadí, často tam pôsobíme sami.“
Máte čas spoznať miestnych ľudí?
„Prostredie si veľmi neužijem, keďže to nie je o cestovaní a na týchto miestach sa ani nedá bezpečne cestovať. Z bezpečnostných dôvodov trávime väčšinu času buď na ubytovni, alebo v nemocnici. Na druhej strane máme veľmi dobrý prehľad o tom, ako žije miestny človek. Keď riešite zdravotný problém, riešite jeho najvnútornejšiu potrebu. Dozviete sa obrovské detaily.“
Tomáš Šebek (zdroj: BARBORA SÝKOROVÁ)Európania sa po nedávnych útokoch začínajú báť, aj keď sa tie odohrávajú stovky kilometrov od nich a nie sú také časté. Ako žijú ľudia v Afganistane s vedomím, že útoky sa odohrávajú prakticky denne, bezprostredne v ich okolí a zomiera pri nich oveľa viac ľudí?
„Sú veľmi statoční. V miestach, kde som sa nachádzal niekoľko mesiacov, napríklad v afganskom Kunduze, by som nebol schopný žiť a vychovávať deti. Zbalil by som rodinu a zdrhol, bol by som utečencom. Kto s tým nemá osobnú skúsenosť, si to neuvedomuje. Keď žijete niekoľko rokov vo vojnovom konflikte, nemáte šancu ochrániť seba ani vlastné deti, robíte maximum pre to, aby ste im vytvorili najväčšie možné bezpečie. Ľudia u nás hovoria, že majú ostať doma bojovať, oni však bojujú a pri tom všetkom tam aj žijú. Len malé percento mieri do Európy, oveľa väčšie množstvo ľudí žije svoj bežný život v konflikte, kde ráno Afganec pošle deti do školy a nevie, či sa mu vráti všetkých šesť, alebo len štyri, lebo dve po ceste niekto zastrelí. To si nevieme predstaviť.“
Ako ich to zmenilo?
„Miestni sú už otužilí, vojna tam trvá 40 rokov, ale neplatí, že by rezignovali a určite sa boja. Majú tiež inak nastavené hodnoty. Nevieme si predstaviť, že by sme sa so zmrzlinou prechádzali po hlavnej ulici, kde sa pred dvomi hodinami strieľalo. V Afganistane je to normálne.“
Afganistan má skúsenosti so zahraničnými inváziami. Nevedie to k tomu, že miestni sa uzatvárajú pred cudzincami?
„Určite tam sú isté animozity voči cudzím armádam, ale voči nám ako cudzincom sú veľmi pohostinní. Kolegovia boli ku mne veľmi milí, od prvého momentu som sa cítil ako člen rodiny. Ak by mohli, pozvali by ma domov, dali by mi najesť, napiť, vyhodili by zvyšok rodiny, aby som u nich mal pokoj.“
V Afganistane atentátnici s bombou útočia na policajné stanice, na trhy. Ako sa dajú chrániť nemocnice?
„Ešte predtým, ako Lekári bez hraníc spustia projekt, vysvetľujú všetkým stranám – kmeňom, miestnej vláde, bojujúcim skupinám – načo tam prichádzajú, aby nemali žiadnych nepriateľov. Ak nám jedna strana povie, že nás tam nechce, nejdeme do toho, ohrozili by sme bezpečnosť seba aj pacientov. Ľudia by išli proti sebe, ak by si ničili zdravotnícke zariadenie v miestach, kde iné nie sú.
Do nemocnice sa vstupuje bez zbraní, nemáme ani ozbrojenú ochranku. Máme však strážnu službu, ktorá nevpustí dovnútra nikoho ozbrojeného, vysvetlí mu, prečo tam sme a že nám je jedno, kto bojuje na akej strane, každý musí tieto pravidlá rešpektovať.“
Stáva sa, že ak ošetrujete bojovníka jednej strany, tá druhá si poňho príde a vyhráža sa nemocnici?
„To sa stáva na celom svete, ale nie v našich nemocniciach. U nás je pacient pacientom, nie bojovníkom. Občas vznikne napätie, stane sa, že na príjme alebo v pooperačnej sále sa stretnú ľudia z dvoch bojujúcich strán, ale v tej chvíli nepociťujú voči sebe nenávisť. V Afganistane som dokonca videl, ako nepriateľskí vojaci hrali spolu v nemocnici šach.“
V afganskom Kunduze (zdroj: ARCHÍV T.Š.)Na jeseň minulého roku Američania zbombardovali nemocnicu v Kunduze, kde ste predtým pôsobili. Čo ste si vtedy pomysleli? Nebojíte sa vrátiť sa na podobnú misiu?
„Nevzdal som to a na misiu pôjdem určite znova. Je to najmä strašná tragédia a ukazuje sa, že sa útoky na nemocnice pomaly stávajú novou taktikou vedenia vojny. Podobné prípady sa množia, najmä v Jemene a Sýrii. Snažíme sa proti tomu bojovať kampaňou s názvom Aj vojna má svoje pravidlá. Pripomíname Ženevské konvencie, podľa ktorej lekári majú liečiť poranených a nikto nemá právo likvidovať nemocnice.“
USA si priznávajú chybu v prípade útoku na nemocnicu v Kundúze Čítajte
Ak by ste v Kunduze boli na misii práve vtedy, tento rozhovor by asi nevznikol. Naozaj sa nebojíte o svoj život?
„Aj keď teraz pôjdete cez pražskú magistrálu a zle sa pozriete, môže vás prejsť auto. Možno je šanca ešte väčšia ako to, že vás v Afganistane zbombardujú na projekte. Páči sa mi organizácia Lekári bez hraníc, mám motiváciu na projekty chodiť, milujem chirurgiu. Toto je pre mňa zásadné a jeden z mála mínusov, akým je bezpečnosť, nehrá takú veľkú úlohu. Uvedomujem si, že riziko existuje, ale je relatívne malé a ja stále verím, že ľudia sa k sebe správajú ako ľudia.“
Chirurgia v Kunduze (zdroj: ARCHÍV T.Š.)Máte nejaké miesto alebo situáciu, kam by ste nešli?
