ANKARA, BRATISLAVA. Videl, že ho dav miluje a že je na politickom vrchole. Turecký prezident Recep Tayyip Erdogan sa postavil pred straníkov a spustil oslavnú reč na seba aj na svoju Stranu spravodlivosti a rozvoja (AKP).
„Keď je AKP pri moci, celý svet musí počúvať,“ vyhlásil. V jeho hlase sa spájala presvedčivosť s aroganciou muža, ktorý má svoju krajinu plne pod kontrolou.
Bol rok 2012 a Erdogan mal za sebou dekádu ekonomického rastu. Podarilo sa mu dostať pod kontrolu armádu, začal zasahovať aj proti opozičným novinárom.
Turecký prevrat nebol zle pripravený, takmer uspel Čítajte Pre Západ bol stále nádejou
Pre západný svet bol však ešte stále dôkazom, že islam a demokracia môžu spolu fungovať. Turecký príklad sa spomínal pri arabskej jari v štátoch ako Egypt či Tunisko, ktoré zvrhli diktátora a k moci sa dostávali nábožensky založené strany.
Teraz už Erdogana za vzor berie v demokratickom svete málokto, označujú ho za diktátora, ktorý si po neúspešnom vojenskom prevrate bude ešte viac posilňovať moc.
Erdogan už v roku 2012 tušil, že snaha krajiny o vstup do Európskej únie nebude úspešná. Vytušiť to nebolo ťažké, opakovali mu to viaceré európsky štáty. A dával to aj najavo.
„Pozrite sa na európske štáty. Rozpadávajú sa, ich mena sa prepadáva. Turecko je na nohách nie vďaka nim, ale vďaka svojmu ľudu,“ vyhlásil vtedy.
Zájsť až do detstva
Na opis toho, ako z Erdogana vyrástol súčasný politik, ktorý žije trochu odtrhnutý od reality vo svojom prezidentskom paláci s viac ako tisíckou izieb, ktorý si za stovky miliónov eur nechal postaviť nad Ankarou (je väčší ako Biely dom alebo Kremeľ), treba zájsť do jeho minulosti. Možno až do detstva.
Odmala vyrastal v nábožensky založenej rodine, ktorá sa presťahovala do Istanbulu. Namiesto gymnázia študoval školu pre imámov. Nie preto, aby sa z neho stal moslimský duchovný, ale v sekulárnom Turecku, ktoré nepodporovalo islamské školy, to bola prakticky jediná možnosť, ako dostať náboženské vzdelanie.
Hral futbal, vraj mu to aj išlo a mal na profesionálnu kariéru. Nebol však veľmi tímový typ. Kým jeho spoluhráči, tínedžeri, po večeroch chodili na diskotéky a balili dievčatá, on nikam nechodil a vyčítal im to. Moralizoval už odmlada.
Futbal vymenil za politiku a vstúpil do islamistickej strany Blahobyt. V jej straníckom tričku sa v roku 1994 stal starostom Istanbulu. Tu sa začala jeho politická kariéra.
