BRATISLAVA. Zatvorte oči a počúvajte. Počúvajte tiché výkriky vystrašených matiek, modlitby utrápených starých mužov a žien. Počúvajte slzy detí. Židovských detí, medzi nimi aj nádherné dievčatko so zlatými vlasmi, ktorého zraniteľná krehkosť ma nikdy neopustila. Pozerajte a počúvajte, ako kráčajú smerom k temným plameňom, takým obrovským, že sa zdá, že celá planéta je ohrozená.
Tieto slová predniesol v roku 1995 Elie Wiesel. Po 50 rokoch sa vrátil do bývalého nacistického tábora Auschwitz, aby si pripomenul polstoročie od jeho oslobodenia. Prežil tam najhoršie momenty svojho života.
Jeho matka a sestra zomreli v plynových komorách, jeho otca, ktorý už aj tak trpel črevnou chorobou a podvýživou, prinútili nacisti pochodovať do tábora Buchenwald. Tam ho príslušník SS dobil na smrť.
Aj na tejto legendárnej snímke z oslobodenia tábora Buchenwald je Eli Wiesel. V strednom rade siedmy zľava. (zdroj: SITA/AP)Vina tých, čo prežili
Wiesel počul, ak mu bijú otca, no aby prežil, tak sa len ticho schovával na svojom lôžku. Celý život ho prenasledoval pocit viny, ktorý je známy u ľudí, čo prežili holokaust. Prečo oni áno a ich blízki nie? Prečo sa im nepodarilo ochrániť ich?
