Dvadsať rokov čakala v kúrii Siebertovcov na prvú lásku

Eva Siebertová žije v rodinnej kúrii v Koniarovciach postavenej v roku 1883. Pre 85-ročnú dámu je ostrovom samoty, do ktorého vpustí len úzky okruh ľudí. Rada sa s nimi vracia do minulosti.

Jej starý otec pochádza zo starej nemeckej rodiny a stará matka z Jelšoviec. Spoznali sa na plese a po svadbe sa usadili v Koniarovciach.

Tento vyštudovaný záhradník v maďarskom Keszthelyi a vo francúzskom Grinone istý čas spravoval majetok Biedermanovcov. Okolie kúrie preto s vervou menil na pozoruhodný anglický park. Vysadil v ňom tuje, brezy, gaštany, ale i ruže, orgovány či tulipány dovezené z Holandska.

"V krásnej záhrade však prvých sedem rokov ich manželstva nebehali deti. Stará matka o ne prosila Pannu Máriu. Nakoniec si dve vymodlila - Gizelu a Borbálu. Splnila za ne aj sľub - až do ich vydaja ich obliekala do bieleho."

Prvá sa vydala Gizela. No len čo porodila dve dievčatá, utopila sa v rieke za kúriou. Sirôt sa ujala jej sestra Borbála. Tá mala svadbu neskôr. Áno povedala bratrancovi z prvého kolena. Rozhorčila tým rodičov.

"Porodila mu dve dievčatá a jednou z nich som bola ja," hovorí súčasná majiteľka kúrie. V Koniarovciach vyrastali tieto štyri mladé dievčatá ako štyri vlastné sestry.

Na skrývačku sa často hrávali v anglickej záhrade.

Do školy tak ako ostatné dedinské deti nechodili. Učili sa s maďarskými a nemeckými učiteľmi doma a raz za pol roka skladali skúšky v Bratislave.

"K významným udalostiam v kúrii patrili skôr návštevy rodín z okolitých kaštieľov. Prijímali sme ich tri razy do týždňa a tri razy sme im návštevu oplácali. Najradšej som sedela v kúte a nerušene pozorovala dospelých, ako sa rozprávajú a hrajú bridž," hovorí Eva Siebertová.

Poznať seberovných, rovnako starých mužov však v mladosti nemohla. Obklopovali ju najmä ženy. Na ich statku ich žilo šesť. Ani v okolitých panských rodinách, ktoré navštevovala, nemali chlapcov.

Keď bola súca na vydaj, chodievala každý piatok so sestrami na korzo do Nitry ukázať novú róbu. Keďže vždy bola nízka a útla, zažila popri sestrách sklamanie. Im muži darovali ruže, jej, ako malému dieťaťu, kupovali krémeše.

Stále čakala, že ju v živote stretne láska. Prišla v podobe nemeckého dôstojníka, ktorý sa ubytoval pod ich strechou. No jedného dňa musel náhle odísť. Písal jej ešte dvadsať rokov, ale potom odrazu prestal. Odvtedy o ňom nič nepočula.

Po odchode dôstojníka vtrhli do ich domu Rusi. "Žiadali jedlo. Keď sme im nemali čo dať, surovo prehľadali kúriu a použili násilie. Hlavu mi trieskali o múr a poškodili mi sluch. Prvé tri dni som vôbec nepočula, potom slabšie, a o niekoľko desaťročí som ohluchla," rozpráva Eva Siebertová.

Po vojne rodine zobrali dom, nedali im prácu, matke nepovolili ani dôchodok. V núdzi im pomohli ich bývalí zamestnanci z dediny. Na ich tlak zamestnali v družstve ako účtovníčku Evinu sestru Antóniu.

"Žili sme len z jej platu, ďalšie peniaze sme si zarobili šitím šiat, pečením zákuskov a predajom nábytku." Eva doopatrovala matku i sestru. Z rodiny zostala na Slovensku sama.

Polovicu kúrie jej štát po revolúcii v novembri 1989 vrátil, druhú si musela odkúpiť. Peniaze na ňu jej zo solidarity k stavu venoval zahraničný šľachtic, ktorý sa dozvedel o jej krivde. Štát jej vrátil aj pozemky, z ktorých si mohla dovoliť malú rekonštrukciu kúrie, ktorá je pamiatkou.

"Najradšej by som ju videla v takom stave ako pred desiatkami rokov," hovorí energická žena. Pohladká klavír, na ktorom kedysi pekne hrala. "Sluchom hudbu síce nepočujem, ale stále ju mám v hlave. Tak ako spomienky."