Aká bola tohtoročná konferencia Globsec?
„Konferencia zväčšuje svoj globálny dosah. Mali sme silnejšie zastúpenie mimo európskeho priestoru ako v minulých rokoch, prišli zástupcovia Japonska, Indie, minister zahraničných vecí Jordánska, bývalý minister zahraničných vecí Turecka. Spolu okolo sedemdesiat krajín.
Stupňuje sa tiež pocit, že svet je v čoraz väčšej kríze. Krízy sa neriešia, len sa čoraz viac prehlbujú. Mám pocit, že na konferencii pesimizmus ohľadne budúcnosti postupne narastá. Čo nie je dobrý odkaz, ale ukazuje to, aké dôležité je, aby sa táto komunita stretávala a vymieňala si informácie.“
Neponúkajú zástupcovia vlád len oficiálny pohľad, aby vyzneli pozitívne?
„Na konferencii máme len málo oficiálnych príhovorov, prednášok. Toto nie je PR záležitosť. Toto je konferencia, kde do diskusie posadíme napríklad predstaviteľa Turecka s niekým zo západného think-tanku. Diskusie sú oveľa živšie a často prichádza k stretu. Konferencia nie je názorovo jednoliata. Zároveň prebieha mnoho neformálnych stretnutí za zatvorenými dverami, kde si konkrétni ľudia medzi sebou povedia ešte viac. Ľudia prichádzajú na Globsec aj preto, lebo vedia, že tu stretnú tých, ktorí formujú verejnú mienku.“
Prejavujú sa tieto rokovania aj na rozhodnutiach politikov?
„Áno, ale je to ťažko merateľné. V západnej Európe je bežné, že politici sa radia aj s think-tankmi pred tým, ako prijmú ťažké rozhodnutia, u nás to úplne bežné nie je. V zavedených demokraciách je bežná rotácia medzi vládou a mimovládkami. Aj náš minister zahraničných vecí však konzultuje kroky s mimovládnymi organizáciami, chce počuť ich stanovisko. Nakoľko sú jeho rozhodnutia formované čisto jeho osobným rozhodnutím alebo takýmito konzultáciami, je veľmi ťažké zmerať. V diktatúrach sa to celé rozhodovanie zomelie v hlave jedného človeka, tam je to oveľa menej predvídateľné.“

V čom má Globsec zmysel napríklad pre japonského diplomata?