Hovorí sa, že mnoho problémov na Blízkom východe súvisí ešte so Sykesovou-Picotovou dohodou o rozmiestnení hraníc, ktorá vstúpila do platnosti pred sto rokmi. Súhlasíte?
„Samozrejme, vytvorili sa vtedy dva silné bloky, jeden francúzsky a jeden britský, čo formovalo súčasné štáty. Tieto hranice sú však už sto rokov staré a o ich prekreslení sa hovorí až teraz. Sto rokov istej stability nie je vôbec zlé. Ja si však nemyslím, že ľudia na Blízkom východe chcú meniť hranice, tie sú pre nich skrátka dané. Ani Irán nechce, aby sa hranica posúvala, aj keď chce získať viac vplyvu, rovnako ako Libanon či Sýria.“
Arabi sa vtedy cítili podvedení, že nedostali vlastný jednotný štát. Existuje ešte niečo ako panarabský nacionalizmus?
„Takéto snahy existovali naposledy v 50. rokoch, keď sa Egypt spojil so Sýriou a vydržalo to len niekoľko rokov. Nemyslím si, že teraz niekto čosi také vážne presadzuje. Arabi určite pociťujú istú spoločnú národnú identitu. Trochu sa to podobá na Európu. Aj keď hovoríme rozličnými jazykmi, máme pocit nejakej európskej identity. Arabi sa však už cítia najmä ako Egypťania alebo Iračania. Najlepšie to vidno pri futbale, aj keď ten, samozrejme, nie je riešením všetkých problémov.“
Krv, hranice a islamisti. Blízky východ prekreslili pred sto rokmi Čítajte Ako veľvyslanec ste pôsobili v Barme aj na Blízkom východe. O Barme sa teraz hovorí ako o úspešnom príbehu prechodu na demokraciu. Prečo sa niečo podobné nestalo aj na Blízkom východe po arabskej jari?
„V Barme sa pôvodné prodemokratické povstanie uskutočnilo už v roku 1988 a trvalo 28 rokov, kým sa opozičná Národná liga za demokraciu dostala k moci. Toto hnutie bolo navyše sekulárne, kým na Blízkom východe sa posilnili skôr náboženské sily. A napokon, Barma má svoju charizmatickú líderku Aun Schan Su Ťij, na Blízkom východe sa neetabloval prirodzený vodca."
Prečo arabská jar nedostala na vrchol výrazného lídra?
„Napríklad v Egypte protestovali davy ľudí frustrovaných tým, že egyptská ekonomika nerovnomerne rozdeľovala svoje bohatstvo. Boli tam študenti, liberáli, niektorí členovia Moslimského bratstva. Jediné opozičné hnutie, ktoré sa v Egypte v posledných desaťročiach vedelo mobilizovať, bolo Moslimské bratstvo. Toto hnutie pomáhalo režimu bojovať s ľavičiarmi, sekulárnymi ľuďmi, a tí sa potom nedostali na vrchol.“
Moslimské bratstvo však bolo zakázané aj za vlády Husního Mubaraka.
„Bolo zakázané ako strana, v mnohých prípadoch nemohli jednotlivci kandidovať vo voľbách, ale tolerovali ich a istým spôsobom vyrovnávali vplyv armády. Boli druhou stranou štátnej moci.“
Ako sa to prejavovalo?
„Napríklad v tom, že po revolúcii členovia Moslimského bratstva verili, že armáda je na ich strane, a preto dosadili do vlády Abdala Fattáha Sísího. To v roku 2013 napokon znamenalo ich koniec. Dúfali, že pri obsadzovaní miest po bývalom režime ich armáda podporí. Toto bolo obrovská chyba. Rovnaká, akú urobili v roku 1952, keď takisto verili, že Gamál Násir, ktorý viedol prevrat proti kráľovi, bude na ich strane, lebo bol predtým s nimi prepojený. V Barme sa nič takéto nestalo, Národná liga za demokraciu sa nestala tolerovaným hnutím. Su Ťij tiež zapálene presadzovala nenásilie a sociálnu spravodlivosť, dve veci, ktoré sú na Blízkom východe veľmi problematické.“
Prečo? Má islam problém s demokraciou?
