BRATISLAVA. V podstate na to stačili tri veci. Pravítko, obyčajná ceruzka a mapa. Už z letmého pohľadu na krivky dnešných hraníc Iraku, Sýrie či Turecka je zrejmé, že uhlomer ich tvorcovia používali len sporadicky. Možno stačila aj voľná ruka.
Reč je o Sykesovej-Picotovej dohode. Dohode, ktorá je dodnes jedným z najklasickejších príkladov umelého prekresľovania hraníc bez ohľadu na históriu, náboženstvo či etnickú príslušnosť obyvateľov príslušných území.
Autormi zmluvy sú len dvaja muži, ale prakticky celá Európa jej dôsledky pociťuje dodnes.
Arabi ju občas nazývajú aj koloniálna či diabolská zmluva, európski historici zase hovoria o chybe, z ktorej sme sa dodnes nepoučili.
Sykesova-Picotova dohoda vstúpila do platnosti pred sto rokmi. Dnes je však málo tých, ktorí by výročie oslavovali.
Mapa, ktorá rozhodla o podobe Blízkeho východu. (zdroj: WIKIMEDIA COMMONS)Obrovské množstvo obetí
„Spôsobila stovky tisíc obetí,“ tvrdí pre americký magazín The New Yorker guvernér irackej provincie Irbíl Navzád Mavlúd. „Zmenila sled dejín.“
Keď v rokoch 1915 a 1916 sir Mike Sykes spoločne s francúzskym diplomatom Francoisom Picotom dohadovali rozdelenie rozpadajúcej sa Osmanskej ríše, okrem pár ľudí v Londýne a Paríži o tom v podstate nikto nevedel.
S výnimkou Ruska, ktoré sa na trochu cynickom a určite minimálne technokratickom rozdelení vtedajšieho Blízkeho východu podieľalo. Zvyšok sveta sa všetko dozvedel až o rok a celkom náhodou. Dohodu zverejnila ruská tlač v roku 1917.
Ilustračné foto (zdroj: TASR/AP)Niečo ako Mníchov
V podstate išlo o niečo podobné, čo Československo zažilo v roku 1938 po Mníchovskej dohode. Sykesovu-Picotovu dohodu preto arabský svet dodnes prirovnáva k „mníchovskej zrade“.
