DEVESELU. Rumunské cesty južne od Bukurešti sú úzke, takmer bez krajníc a viac ako nemecké diaľnice pripomínajú albánske výpadovky. Šofér autobusu aj preto radšej jazdí po úzkej rozbitej ceste príkladne a podľa možnosti čo najbližšie pri stredovom pruhu tak, aby sa vyhol nástrahám naokolo.
Na priľahlých pastvinách sa pasú kravy a v strede vozovky na každom metri striehnu ešte nepredvídateľnejšie výmole. Aj preto musí šofér občas zastaviť tak prudko, že veľká časť posádky skončí čelom na protiľahlom operadle.
„Cítim sa takmer ako doma,“ zasmeje sa jeden z poľských novinárov.

Ochránia nás Rumuni
Sme na okraji Bukurešti, hlavného mesta Rumunska, metropoly východného Balkánu.
Bukurešť je len zastávka, cieľom je v skutočnosti miesto, ktoré ešte donedávna s ťažkosťami hľadali na mape aj obyčajní Rumuni. Dnes je z neho v istom zmysle centrum euroatlantického priestoru.
Z Bukurešti do Deveselu je to 200 kilometrov, z Bratislavy 900 a z Bruselu aj z Moskvy dvetisíc.
Malá dedinka dostala pred niekoľkými rokmi náročnú úlohu: ochrániť zvyšok Európy pred balistickými strelami malého a stredného doletu.
„Najmä z Blízkeho východu a predovšetkým z Iránu,“ prízvukuje nám znova a znova americký veľvyslanec pri NATO Douglas Lute v útrobách základne v Deveselu, keď odpovedá na tradičnú otázku, či môžu odtiaľto Američania páliť aj na Rusko.
„Nemáme na to kapacity,“ tvrdí Američan a podobne ako jeho rumunskí kolegovia opakuje stále dokola: Ruské rakety s týmto systémom nevieme zostreliť. Vedia to experti NATO a podľa Luteho „to dobre vedia aj Rusi“.
