BRATISLAVA. Je to jedna z najnevďačnejších úloh pri pomoci utečencom. Chodia za tými, ktorí sa po ceste oddelili od svojich rodín, a ukazujú im fotografie na mobile.
Aj takýmto spôsobom sa na každej zastávke na ceste do Európy identifikujú telá ľudí, ktorí cestu cez Stredozemné more neprežili.
Ak na nej spoznajú svojich blízkych, väčšinou sa rozplačú. Pre mnohých to prináša pocit uspokojenia. Svojich príbuzných môžu aspoň pochovať, mnohí utečenci túto možnosť nedostanú.
Bezmenní ľudia
Britská verejnoprávna BBC ukázala, že od roku 2014 zomrelo pri snahe dostať sa do Európy viac ako osemtisíc ľudí a viac ako 1250 „bezmenných“ ľudí pochovali v neoznačených hroboch.
Denne zomiera priemerne desať utečencov, jeden z nich končí v neoznačenom hrobe.
Oficiálny postup, ako k telu mŕtveho utečenca pristupovať, je podobný v Taliansku, Grécku aj v Turecku. Odfotia ho, zoberú odtlačky a vzorky DNA, aby zistili, o koho ide.
Nie vždy je to však možné. Na gréckych ostrovoch, kde nemajú súdneho lekára, často pochovávajú telá bez toho, aby ich najprv registrovali.
V Taliansku sa týmto zaoberá štátny úrad pre nezvestné osoby. V súčasnosti asi dve tretiny jeho práce tvorí identifikácia utečencov, hovorí pre BBC šéf úradu Vittorio Piscitelli.
Keď nájdu neidentifikované telo a zozbierajú všetky dostupné informácie, dajú to do jednej zložky a pridelia jej číslo. To sa stáva identifikačnou značkou tela, meno, ktoré sa ocitne na hrobe utečenca.
Informácie sa zároveň posielajú na policajné stanice a mimovládnym organizáciám v Európe. Aj takým, ktoré sa potom cez fotografie v mobiloch snažia dať telu meno.
Tá skutočná kríza Čítajte Bez ľudskej dôstojnosti
„Títo ľudia sa stávajú duchmi, bez ľudskej dôstojnosti. Chceme im z nej aspoň časť vrátiť, aby na hrobe nemali len číslo, ale aj vlastné meno,“ hovorí.
