BOGOTA. María vstúpi do miestnosti oblečená v úzkom červenom tričku, obtiahnutých nohaviciach a v topánkach na vysokých podpätkoch. Pravá Kolumbijčanka, ktorá si potrpí na to, ako vyzerá. Usmieva sa, no fotiť sa nechce. „Kedykoľvek ma môžu nájsť,“ odôvodňuje.
Pred šiestimi rokmi totiž ušla z džungle od ľavicovej militantnej skupiny FARC (Armádne revolučné sily Kolumbie). Bojí sa, že ju nájdu a zabijú. Aj toto je súčasť každodenného života tisícok dezertérov, ktorí sa dnes pokúšajú vrátiť do kolumbijskej spoločnosti po mesiacoch či rokoch strávených „bojom za revolúciu“ v skrytých častiach miestnej džungle.
Druhá vláda
Na území Kolumbie už desiatky rokov pôsobia gerily, ktoré sa sformovali, aby zosadili vládu a zaviedli nový režim. Ľavicový FARC, najstaršia gerila na kolumbijskom území, chcel zaviesť marxistickú ideológiu. Taktika sa však zmenila a FARC dnes figuruje na zoznamoch teroristických organizácií – svoje pôsobenie začal financovať obchodovaním s drogami.
FARC je v Kolumbii druhou vládou. Vládou chudobných. Vláda totiž mnohé chudobné oblasti krajiny dostatočne nepodporuje, FARC preto preberá jej úlohy – pomáha stavať cesty, dáva deťom vzdelanie a nasľubuje im lepšiu budúcnosť v ozbrojených zložkách. Inú moc miestni nepoznajú.
Zbrane si bojovníčky chránia pred dažďom a vlhkom sieťovinou. (zdroj: SITA/AP)Nedobrovoľne
Maríu naverbovali nedobrovoľne. Mala 22 rokov a pracovala v obchode v dedinke na kolumbijskom vidieku v regióne Huila. Najprv ju člen FARC navštevoval a pokúsil sa získať si ju. Vždy bol v civile, netušila, že patrí ku gerile. Až kým sa jedného dňa objavil v meste s ďalšími členmi skupiny.
„Kráčala som o siedmej večer domov, keď ku mne pristúpili štyria muži. Jeden z nich bol on, ale už v uniforme,“ vraví María. „Nedali mi na výber, musela som ísť s nimi,“ pokračuje. V tom čase už bola šesť rokov vydatá a mala tri deti. Rodina ju nevidela takmer rok, netušili, kde je, kým ona žila v džungli s kolumbijskými revolucionármi ďaleko od rodnej dediny.
Zo sedemdesiatich členov roty boli takmer polovica dievčatá a ženy. Ošetrovali zranených mužov, pracovali v kuchyni. María sa stala kaderníčkou. „Najťažšie bolo vidieť správanie k ženám. Zneužívajú ženy, akoby necítili,“ spomína mladá Kolumbijčanka.
María si myslela, že keď sa bude správať podľa rozkazov, čoskoro jej dovolia odísť domov alebo aspoň navštíviť rodinu. „Keď som požiadala o návštevu, veliteľ to zamietol. Hrozilo síce, že ma zabijú, ale rozhodla som sa utiecť. Vedela som, že je veľa kolegov, ktorým sa to nepodarilo,“ spomína.
„Mali sme stretnutie s členmi iného frontu. Poslali ma naň, lebo mi dôverovali. Po ňom všetci pili a tancovali. Bola to dobrá príležitosť, aby som sa vydala svojím smerom,“ vraví María o svojom úteku.
