Aký máte pocit, keď počujete, že moslimovia sa dostatočne nevyhraňujú voči islamským teroristom?
„Počúvam to často a je to veľmi frustrujúce. Máme projekt, v ktorom zbierame hlasy všetkých možných moslimských autorít, ktoré odsudzujú útok, a keď mi niekto povie, že moslimovia útoky neodsudzujú, odkážem mu, aby išiel na internet a pozrel sa na to. Drvivá väčšina moslimských duchovných aj veriacich takéto útoky odsudzuje.“
Zažili ste situáciu po útokoch z 11. septembra. Sú teraz protimoslimské nálady v Spojených štátoch podobné?
„Teraz je to ešte horšie. Vtedy sa na nás ľudia pozerali s nedôverou, nevedeli, čo si majú o moslimoch myslieť, ale teraz nás už jasne odsudzujú. Situácia sa možno zlepšovala, no po útokoch v Paríži, v San Bernardine a potom v Bruseli sa to naozaj zhoršilo. Netýka sa to však len moslimov, útoky sa objavujú aj proti budhistom či sikhom.“
Ako sa to prejavuje v bežnom živote?
„Ukazujú si na vás v obchodoch. Pre istotu som prestala chodiť metrom, lebo tam na mňa pokrikovali a tvárili sa, ako keby som sa tam prišla odpáliť. Keď idem lietadlom, nedávam si ani tradičnú moslimskú šatku, aby som na seba nepútala pozornosť, nosím čiapku. Snažím sa skrátka vyhýbať tomu, aby som pútala zbytočnú pozornosť. Dosť sa pohybujem v konfliktných oblastiach, doma sa chcem cítiť bezpečne.“
Žijete vo Washingtone. Spojené štáty majú povesť multikultúrneho štátu, ako sa tam podobné incidenty môžu vôbec odohrávať?
„Spojené štáty sú multikultúrne, ale ani tam nie sú podobné postoje výnimkou. Ľudia vidia v správach boje s Islamským štátom, ako teroristi vraždia nevinných ľudí. Okamžite si to spoja s náboženstvom a logicky sa boja. Nahráva tomu aj fakt, že v súčasnosti prebieha kampaň pred prezidentskými voľbami a situácia je o to vyhrotenejšia.“
V týchto mesiacoch sledujeme úspešný príbeh Barmy, kde junta odovzdala moc a na vrchol sa dostala Aun Schan Su Ťij. Prečo podobný príbeh nepriniesla aj arabská jar?
„Arabské krajiny majú inú tradíciu. Naďalej doplácajú na koloniálne časy, keď si ich mocnosti rozdelili bez ohľadu na to, kde žijú aké kmene a aké náboženstvo miestne skupiny vyznávajú. To sa prejavuje. Zároveň do záležitosti týchto štátov vstupujú mocnosti a situáciu komplikujú, keď podporujú sebe naklonených diktátorov. Posun k demokracii zatiaľ vychádza v Tunisku, ale aj tam je to veľmi krehké, navyše, táto krajina mala už predtým lepšie fungujúce inštitúcie ako inde v regióne.“
Mnohí hovoria, že pre arabské krajiny je v konečnom dôsledku lepšie, ak majú diktátora, ktorý drží krajinu pokope, ináč sa k moci dostanú extrémisti.
