
FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
Július Brocka sa stal poslancom slovenského parlamentu tak, že si hodil korunou. Doslova.
Aj s manželkou boli totiž pri zrode Kresťanskodemokratického hnutia a dostali ponuku kandidovať do zákonodarného zboru. Mohol však len jeden z nich, tak si hodili korunu. Vyšla hlava, kandidoval on. Politika sa mu stala povolaním a poslaním.
„S odchodom z nej nepočítam, nerozmýšľam preto ani nad tým, čo by som robil, keby som v nej nebol. Nemám žiadne zadné dvierka. Chcem sa tak živiť naďalej.“

FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
Kresťanský politik, čo ťažko odpúšťa
Július Brocka hovorí, že aj dátumom narodenia je predurčený dostať sa v tomto „odbore“ – v politike ďaleko.
Narodil sa 1. januára – rovnako ako bývalý primátor Bratislavy Peter Kresánek, ako minister vnútra Ivan Šimko i minister spravodlivosti a jeho bývalý stranícky šéf Ján Čarnogurský.
„Vyznávam kresťanské princípy, KDH je mojou rodnou stranou a tou aj zostane,“ hovorí podpredseda kresťanských demokratov a bývalý minister sociálnych vecí a rodiny. Svojmu bývalému straníckemu kolegovi Mikulášovi Dzurindovi zazlieva, že založil SDKÚ.
„Mám za to na neho ťažké srdce. Veľmi dobre sme sa poznali – ja, on a Gabriel Palacka sme spolupracovali na ekonomickom programe KDH v čase, keď sme boli v opozícii. Škoda, že sa obklopil inými ľuďmi, teraz verí viac tým, než nám, spomedzi ktorých vyšiel. Je to pre mňa istým sklamaním.“
S predsedom vlády a predsedom SDKÚ sa nezhováral už niekoľko rokov.
„Naposledy v čase kauzy Nafta Gbely a ministra Černáka.“
Napriek sklamaniu z tých, čo vyšli z radov kresťanských demokratov a riadili jeho desaťročné dejiny, nevylučuje Július Brocka spoluprácu s nikým.
Ak sa HZDS dištancuje od zločinov minulosti, únosu Michala Kováča do zahraničia, vraždy Róberta Remiáša a udeľovania amnestií v týchto a podobných kauzách, nemožno podľa podpredsedu KDH hovoriť nikdy nikomu.
„Ibaže Mečiar povedal, že s polovicou z tých, čo sú teraz v parlamente a vyššie v HZDS, neráta. Medzi tými, s ktorými nepočíta, sú aj tí schopní, takže ak by došlo k niečomu podobnému ako v SNS… Ale opakujem – nikdy nehovor nikdy.“
Poslanec, čo má len na zánovný klavír
Prvé poznatky o práci v Národnej rade získal Brocka, paradoxne, od komunistického poslanca.
„V polovici osemdesiatych rokov som mal možnosť s jedným hovoriť. Zašiel som za ním do kúpeľov, kde bol vtedy na liečení, a poprosil som ho, aby šiel hlasovať do parlamentu o zákone na ochranu života. Odpovedal mi, že nemôže, že je chorý. Tak som sa ponúkol, že pôjdem miesto neho. Myslel som, že je to ako v normálnej práci – ak je niekto chorý, iný ho zastúpi.“ (Smiech.)
Súčasný politik vyštudoval Slovenskú technickú univerzitu so špecializáciou statika stavebných konštrukcií. Remeslu sa venoval desať rokov v Stavoprojekte Trnava, od revolúcie je stále v parlamente až na prestávku, keď bol ministrom práce, sociálnych vecí a rodiny v Moravčíkovej vláde.
Ako správnemu ministrovi tohto rezortu sa mu presne na Sviatok práce, 1. mája narodil syn.
Okrem neho má ďalšieho syna Adama a dve dcéry Evu a Máriu. Obe študujú na trnavskom gymnáziu, staršia, pätnásťročná hrá každý deň v miestnom kostole na organe.
„Vo svojom veku je asi jedinou organistkou na Slovensku. V nedeľu hrá aj vo dvoch susedných dedinách, veľmi ju to baví.“
Keďže aj ďalšie dve deti chodia do hudobnej školy, kúpil im otec „zánovný klavír“.
„Nie je to lacná záležitosť, ani pre poslanca.“
S manželkou Renatou žijú v Križovanoch pri Trnave, vo vlastnom dome. S jeho stavbou im tesne pred revolúciou pomáhal aj František Mikloško. Spoznali ho už na škole, tam sa dostali k disentu.
„Každá fakulta mala človeka, ktorý organizoval stretnutia, kde sa nielen čítalo Písmo sväté, ale aj debatovalo o rôznych spoločenských udalostiach.“
Počas štúdia sa takéto stretnutia organizovali najmä v bytoch Bratislavčanov, ale napríklad aj na lyžovačkách.
„Tam s nami chodil aj tajný kňaz.“
Po škole to pokračovalo.
„Až neskôr som pochopil, ako to mali perfektne premyslené. Bolo to dielo kňazov, ktorí boli v päťdesiatych rokoch dlho zatvorení. Zistili, že ak sa dá u nás niečo dosiahnuť, musia začať s mladou generáciou. Vysokoškoláci boli ideálnou skupinou, lebo sa po skončení školy rozliezli do svojich domovov.“
Doma Brockovci odovzdávali ďalej to, čo sa naučili, organizovali tábory pre deti a u seba v byte organizovali oblastné stretnutia.
„Do práce som chodil, aby som živil rodinu, bolo to moje zamestnanie, nie povolanie. Tým bol kresťanský disent, po práci a vo voľnom čase sme sa venovali spoločenstvám študentov s rodinami, samizdatom a ich rozširovaniu.“
Disident, čo organizoval sviečkovú manifestáciu
Jedným z ľudí, ktorí taký krúžok viedli, bol aj František Mikloško, spolu s ním organizovali Brockovci sviečkovú manifestáciu v roku 1988.
„Vtedy boli Mikloško, Jukl, Silvo Krčméry, Ján Čarnogurský zaistení, nemohli byť na sviečkovej manifestácii na Hviezdoslavovom námestí prítomní. Preto sme improvizovali a pripravovali sme alternatívny scenár.“
Trnavská skupina pod Brockovým vedením vymyslela veľmi jednoduchú formu polhodinového vystúpenia za náboženskú či občiansku slobodu a za vymenovanie biskupov na uprázdnené biskupské stolce.
„Mali skúsenosti s megafónom z rôznych pútnických stretnutí. Vedeli sme, že len čo niekto s týmto nástrojom vystúpi, ihneď ho paralyzujú. Uskutočnili sme teda iný scenár. Rozhodli sme sa zaspievať štátnu hymnu, po nej začali ľudia spievať pápežskú hymnu a zvyšok sme premodlili. Po nekonečnej polhodine sme sa v pokoji rozišli. Môj kolega z práce sa na sviečkovú manifestáciu nedostal, zadržali ho na šesť hodín. Ja som si v ten deň zobral dovolenku – nestihli ma zastaviť.“
Vtedy svoju činnosť Brocka s manželkou za politiku nepovažovali.
„Skôr za výraz našej slobody, nielen náboženskej. Z dnešného pohľadu sa to už, samozrejme, ako politika javí.“
Takisto ako na tú dobu hrdinské počiny, keď Brocka telefonoval svoje príspevky do Rádia Slobodná Európa.
„Raz sme volali zo stanice, inokedy sme šli aj sto kilometrov, aby sme našli nejakú telefónnu búdku.“
Exminister, čo chodí do NR SR vlakom
Asistencia Františka Mikloška pri stavbe Brockovho domu však trvala krátko – po tom, ako zatvorili Jána Čarnogurského do väzenia, museli odísť do Bratislavy.
„Ja som chodil do práce, aby sme mali z čoho žiť, a manželka chodila na procesy.“
Vtedy chodil vlakom a používa ho aj dnes – vždy v utorok a vo štvrtok.
„Máme len jedno auto, Škodu Fabia, a v týchto dňoch ho potrebuje manželka – aby mohla odviezť deti na hodiny klavíra. Všetky majú hudobný talent, dokonca aj ten najmenší, štvorročný Benjamín, dostal pod stromček bubon.
Aj Brocka bol kedysi členom spevokolu.
„Dokonca sa mi za komunizmu vďaka tomu podarilo ísť aj na Západ. Dnes si však spievam už len v aute, aby som nezaspal.“
Spev a hudba sú v tejto rodine možno aj preto, že dlho nemali televízor.
„Až neskôr sme začali televíziu sledovať. Keď sme si všimli, že deti na návštevách začínajú pozerať rozprávky. Bolo to až niekedy po revolúcii. Vôbec nám to nechýbalo.“