KYJEV. Vasil Ivaščenko Petrovič trávi posledných dvadsaťsedem rokov striedavo doma a v kyjevskej nemocnici. Sedí na posteli, vedľa seba má knihy a pozerá sa von z okna.
„Tri roky som bol v poriadku. Potom som bezdôvodne začal odpadávať. Od roku 1989 som tu častejšie ako doma,“ hovorí 61-ročný muž.
Je jedným z tých, ktorí pred tridsiatimi rokmi likvidovali následky havárie na černobyľskej jadrovej elektrárni. A takisto jeden z tých, ktorí to po celý život pociťujú.
Keď pri neúspešnom bezpečnostnom teste v noci 26. apríla explodoval štvrtý blok elektrárne, Petrovič žil v dedinke desiatky kilometrov od Černobyľa. Ako hasiča ho zavolali až nasledujúci deň, oheň však už uhasili a z reaktora unikala už len radiácia. Na sobotu v Pripiati, meste tesne pri elektrárni, si pamätá dodnes.
„Mesto žilo svojím životom, videl som aj svadbu. Žiadna panika – nikto nič nevedel. A pritom už po meste chodili ľudia, ktorí merali radiáciu,“ spomína. Evakuovali ich až po 36 hodinách od havárie.
Petrovič vtedy pomáhal práve s evakuáciou.
„Ľuďom sme povedali, aby si vzali najnutnejšie veci na tri dni. Všetko bolo organizované – prišli desiatky autobusov, všetky sme naplnili a ľudia odišli,“ hovorí.
