TEXT: Lukáš Onderčanin FOTO: Tomáš Halász
Valentyna Ivanovna a jej deti spali, keď sa ich bytom v meste Pripiať začalo po druhej v noci ozývať vyzváňanie telefónu. Keď zdvihla slúchadlo, linka bola hluchá. Len o chvíľu neskôr jej niekto začal búchať na dvere. „Otvorila som. Stáli tam moji kolegovia z nemocnice a hnali ma, že nastala výnimočná situácia a musím ísť do práce,” spomína vtedy 44-ročná sestrička na noc 26. apríla 1986.
Po neúspešnom experimente explodoval štvrtý blok černobyľskej jadrovej elektrárne a ovplyvnil životy státisícov ľudí nielen vo východnej Európe.
Deti nechala doma samy, jej manžel bol v tom čase u rodičov v 40-kilometrov vzdialenej dedinke Teremcie. Sanitkou s kolegami vyzdvihli všetkých lekárov v meste a ponáhľali sa do nemocnice. „Pracovala som celú noc - privážali k nám prvých zranených z vybuchnutého reaktora. Každého som ošetrila, ako som len mohla,” hovorí dnes 74-ročná Valentyna Ivanovna Sočenoková.
Neodmietla ani prosbu svojej kamarátky, ktorá sa strachovala o muža hasiča. Ten sa z nočného zásahu v elektrárni nevrátil. Obe ženy sa ešte za tmy vydali pešo k elektrárni, obišli aj zničený blok. „Povedali nám už len to, že jej muž nežije a že máme odísť. Vraj telo nájdu. A tak sme išli.”
Najväčšia katastrofa v dejinách jadrovej energetiky spravila z okolia elektrárne, z 50-tisícového mesta Pripiať, aj z desiatok okolitých dedín mŕtvu zónu. Mrak radiácie zasiahol lesy, bieloruské dedinky, rozptýlil sa nad Škandináviou a potom sa opätovne stočil nad východnú Európu. Za rok sa rádioaktivita z Černobyľa dostala na všetky miesta planéty.
Napriek tomu, že všetkých z okolia v priebehu niekoľkých týždňov vysťahovali, dnes v hustých lesoch občas vidieť niekoľkých ľudí. Len hŕstka z desaťtisícov sa vrátila napriek zákazu späť do rodných domov, na svoje polia a do prázdnych dedín. Odmietli sa rozlúčiť s časťou svojho života aj za cenu rizika.
Valentyna Sočenoková žije sama na konci uzavretej zóny, v dedinke Teremcie. (zdroj: MONO - Tomáš Halász)Najskôr odviezli zvieratá
„Najete sa alebo si dáte domácu vodku?" núka nás hneď pri vstupe 78-ročná Ola Timofejevna Sapurová z dedinky Kupovate vnútri černobyľskej uzavretej zóny. Cesta do dediny vedie po rozbitej ceste a cez husto zarastené lesy, v ktorých sa občas mihne dom so zrútenou strechou či malá chalúpka s vybitými oknami. Bábuška Ola sa o svoj dom stará, aj okná má čisté.
Sediac na posteli si upevňuje béžovú šatku a teší sa z návštevy. V tomto dome sa narodila, žila tu ešte aj jej mama. „Dnes som tu sama. A už ani do záhrady nemôžem ísť,” hovorí smutne. Pošmyknutie na ľade a operácia v Kyjeve pre ňu znamenajú, že tento rok zemiaky ani inú zeleninu už nenasadí a bude závislá od toho, či jej niekto pomôže a donesie potraviny.
“"Náš národ radiácia nevystraší."
„
Vo svojom rodnom dome žila celý život, okrem jedného roku. „Pripravovali sme sa na veľkonočné sviatky. Nakúpili sme, navarili, všetko vyčistili... a potom nás evakuovali," spomína na jar pred tridsiatimi rokmi. O havárii nevedeli celých päť dní. Prvého mája prišli autami najskôr po dobytok a domáce zvieratá, po ľudí sa vrátili neskôr autobusmi.
„Dostali sme celkom pekný dom v inom regióne, dokonca mal aj kúrenie. Ale rozhodli sme sa vrátiť domov,” hovorí Ola Timofejevna a pozerá sa na záhradu. Aj s mužom sa vrátili po roku. Prvé roky boli dobré - ľudí bolo viac, potraviny vozili často. „Dnes to však trochu ľutujem. Niektorí odišli, iní umreli. A ja som tu sama. Nemá ma kto ani pochovať.”
Černobyľ 1986: Impérium zaskočil neviditeľný nepriateľ Čítajte Z viac ako tridsaťkilometrovej zóny okolo černobyľskej elektrárne evakuovali vyše 200-tisíc ľudí. Povedali im, aby sa zbalili na tri dni. Väčšina sa nevrátila nikdy, niektorí o mesiace a roky neskôr. Nebezpečná radiácia najviac postihla tých, ktorí pracovali priamo po výbuchu pri elektrárni či v jej bezprostrednej blízkosti. Len pre požiar v reaktore a následné silné dávky radiácie zahynulo v Černobyli najmenej tridsať ľudí, väčšinou hasičov a pracovníkov elektrárne.
