BRATISLAVA. Poézia je zvláštna, nezrozumiteľná, umelá. Čítajú aj píšu ju len intelektuáli a pseudointelektuáli. Zanevreli sme na ňu už v škole, keď sme nepochopili výklad našich učiteliek, ktorým sa nepodarilo postaviť základy pre záľubu v poézii do našich budúcich životov.
Takýto názor na básne má množstvo ľudí - a podobný mali aj tí pred rokmi, keď sa na hudobnú scénu dostal Merle Haggard (6. 4. 1937 - 6. 4. 2016). Podarilo sa mu však niečo výnimočné. Práve tí, ktorí sa dovtedy o poézii nevyjadrovali najpochvalnejšie, ho sami začali volať „poetom obyčajných ľudí“.
A tento drzý a atraktívny umelec si s gitarou v ruke a s nohou ležérne vyloženou na stoličke svojou hudbou získal toľko fanúšikov, ako žiaden iný country spevák jeho čias.
Polepšovňa, väzenie
Rodák z Kalifornie nemal ľahké detstvo - jeho podstatnú časť strávil v opustenom nákladnom vagóne, ktorý jeho otec, stolár, prerobil na obytný priestor pre celú rodinu. Ten však skoro zomrel, a tak sa Haggardova matka o tri deti musela postarať sama. Aby ich finančne zabezpečila, nemohla s nimi tráviť toľko času, ako by si želala - a ako sa neskôr ukázalo, ani toľko, aby deti dokázala uchrániť pred nástrahami spoločnosti.
Merle Haggard sa do problémov dostal už v puberte. Vlámania, kradnutie v obchodoch, niekoľko pobytov v polepšovniach, úteky z nich - jeho obdobie dospievania sa skladalo z tohto všetkého. Vrchol rebélie prišiel v roku 1957, keď ho polícia ako dvadsaťročného chytila pri krádeži.
Merle Haggard sa tak dostal do známeho väzenia San Quentin. Podmienečne ho prepustili o tri roky.
Trvalo udržateľné
Už vo väzenskom prostredí sa stal vychýreným hudobníkom - keď sa však dostal z väzenia, mohol začať hrávať aj pre iné publikum. Príležitostne vystupoval najskôr v menších baroch, neskôr vo väčších podnikoch.
Prvá veľká ponuka prišla v roku 1964. Wynn Stewart, jeden z prvých známych predstaviteľov takzvaného „baskersfieldského zvuku“, špecifickej odnože country hudby, ho vyzval, aby s ním začal hrať. A prišla sláva - Stewart totiž napísal Haggardovi jeho prvú skutočne známu pesničku Sing a Sad Song.
Tá len spustila lavínu Haggardovho úspechu. Piesní, s ktorými sa mu od roku 1966 do roku 1987 podarilo vyšplhať na prvú priečku rebríčka Billboard, ktorý hodnotil country hudbu, bolo dovedna 38.
Za to, že sa z neho stal slávny a úspešný hudobník, Haggard ďakoval takým velikánom ako Elvis Presley, Jimmie Rodgers, Chuck Berry či Bob Wills. Ich hudobnícke nadanie a techniku najviac obdivoval. „Pomyslel som si, že ak to všetko skombinujem, azda môžem prísť s niečím trvalo udržateľným,“ povedal v roku 1999 v rozhovore pre LA Weekly.
Práva na piesne
Jeho dielo ocenilo množstvo odborníkov - Haggard vyhral cenu Kennedyho centra, ocenenie country múzea v Nashville či cenu Grammy za celoživotné dielo.
Aj keď v neskoršom veku už nebol tým bezstarostným rebelom ako v mladosti, ani jeho neskoršie roky neboli úplne bezproblémové. V 90. rokoch sa prevalilo, že sa ocitol na finančnom dne a musel začať postupne rozpredávať práva na svoje piesne.
„Bol som veľmi zatrpknutý a boli chvíle, keď som bol na pokraji uzavretia sa a odchodu niekam do lesov,“ zveril sa v rozhovore pre LA Weekly. „Stále však píšem dobré pesničky. Mám doma takú hromadu vecí, ktoré už zrejme nikdy nestihnem nahrať.“
