Len niekoľko dní pred tým, ako v Bruseli schválili dohodu s Tureckom, vtrhli tureckí policajti do redakcie opozičného denníka Zaman a úrady nad ním prevzali kontrolu.
Európski lídri sa v čase, keď od Turecka potrebujú pomoc s utečeneckou krízou, obmedzili len na miernu kritiku. Aj posledné napätie medzi Nemeckom a Tureckom, ktoré vzniklo po urážlivom vystúpení nemeckého komika, sa snažia politici zahrať v prospech dohody.
Podľa Reportérov bez hraníc je Turecko na 149. mieste zo 180 krajín v slobode prejavu. Zásahy proti novinárom, ale aj blokovanie sociálnych sietí a časté prenasledovanie Kurdov na východe krajiny predtým Európa kritizovala.
Podľa New York Times boli ústupky pred rokovaniami „momentom európskej slabosti, ktorú tureckí lídri využili“.
Turecko však nie je jedinou krajinou, pri ktorej Únia zatvára oči pred prenasledovaním či praktikami diktátorov.
Merkelovú ohrozuje komik. Urazil jej spojenca Erdogana Čítajte Líbya: Priateľ Kaddáfí
Fico u Kaddáfího. (zdroj: archív SME)Pred ôsmimi rokmi bola Európska únia v podobnej situácii ako pri dohode s Tureckom. Aj keď utečencov bolo menej, väčšina z nich prichádzala zo severného pobrežia Afriky, najmä cez Líbyu.
Vtedajší taliansky premiér Silvio Berlusconi podpísal s administratívou líbyjského diktátora Muammara Kaddáfího tzv. priateľskú dohodu, podľa ktorej mala Líbya výraznejšie pomáhať s nelegálnou migráciou. Únia Kaddáfímu sľúbila investície vo výške piatich miliárd dolárov.
Podľa Human Rights Watch však krajina proti utečencom aj vlastným občanom zasahovala príliš tvrdo. Armáda prenasledovala odporcov režimu a líbyjskí disidenti záhadne mizli.
Napriek tomu bola Líbya až do arabskej jari dôležitým európskym partnerom – britská spoločnosť British Petroleum tu napríklad v roku 2007 podpísala dohodu o rope v hodnote 900 miliónov dolárov.
V tom istom roku prijal Kaddáfí aj slovenského premiéra Roberta Fica.
