BRATISLAVA. Ide o obrovské sumy, ktoré chýbajú v štátnych rozpočtoch rozvojových aj najbohatších štátov. Aj preto si mnohí politici snažia vybudovať kariéru na boji proti daňovým rajom. Zatiaľ však v tomto naplno neuspel žiaden, sčasti aj preto, že ich využíva až príliš veľa ľudí.
Problém je hneď na začiatku – daňové raje nerobia nič nelegálne. Suverénne štáty si určili vlastnú legislatívu, v ktorej je dôraz najmä na ochranu bankového tajomstva, inými slovami utajenie vlastníka firmy, a na veľmi nízke dane.
Zahraničným firmám sa preto oplatí uvádzať ako sídlo tieto krajiny a krajiny zas zarábajú na daniach, ktoré sú síce nízke, ale v inom prípade by namiesto nich nemali nič. Napríklad Kajmanských ostrovoch, ktoré majú 55-tisíc obyvateľov, sídli približne 80-tisíc firiem.
Putin, Asad či Mubarak. Na koho ukázali úniky z Panamy? Čítajte Volá sa to kapitalizmus
Nejde len o záležitosť pochybných spoločností, daňové raje využívajú aj tie najväčšie firmy, ktoré si dávajú veľmi záležať na svojom dobrom mene.
„Sme veľmi hrdí na štruktúru, ktoré sme vytvorili. Volá sa to kapitalizmus,“ chválil sa ešte v roku 2012 šéf Googlu Eric Schmidt.
Jeho firma v roku 2011 presunula štyri pätiny svojich ziskov cez dcérsku spoločnosť do daňového raja na Bermudách. Svoje dane tým znížil o polovicu, v niektorých krajinách, kde pôsobí neplatí takmer nič.
Google nie je jediný, kto využíva na znižovanie daní spoločnosti v daňových rajoch, aj keď sa stal symbolom toho, ako najväčšie svetové korporácie obchádzajú povinnosť platiť dane.
