Na Slovensku majú aj informovanejší čitatelia často pocit, že americký volebný systém je šialene komplikovaný. Skúste ho opísať pár vetami.
„Je to relatívne nový systém. V podstate vznikol až v 70. rokoch minulého storočia po tom, ako Demokratická strana zažila veľmi nepríjemnú skúsenosť v Chicagu počas straníckeho zjazdu v roku 1968. Ten systém bol vytvorený ako protiklad k tomu, čo my politickí vedci nazývame termínom zafajčené miestnosti.“
Čo znamená ten výraz?
„V americkej politike ide o výraz, ktorý odkazuje na dobu, keď stranícki lídri boli väčšinou muži a fajčili cigary. Keď prišlo k straníckemu zjazdu, títo lídri sa obrátili na delegátov a o všetkom v podstate rozhodovali len elity.
Keď starosta Chicaga Richard J. Daley nariadil krvavý zásah svojej polície proti ľuďom, ktorí demonštrovali proti vojne vo Vietname v roku 1968, strana sa rozhodla opustiť tento systém zafajčených miestností. Vytvorili systém primárok a volebných zhromaždení, takzvaných caucusov. Prinútili kandidátov, aby získavali podporu v každom jednom štáte USA.
Hlasy, ktoré takto získavali, sa potom premenili do hlasov delegátov, ktorí potom kandidáta formálne volia po skončení primárok na straníckom zjazde. Títo delegáti sú potom zaviazaní voliť príslušného kandidáta aspoň v prvom kole. Takže tento systém v podstate funguje od roku 1976. Tento systém tiež znamená, že strana v podstate nemôže nikoho z kandidátov podporiť, kandidáti si musia podporu verejnosti zabezpečovať sami. Musia si tiež vyzbierať vlastné peniaze na kampaň.“
Ako funguje kalendár primárok? Kto o ňom rozhoduje?
„Neurčujú ho strany, ale jednotlivé štáty. Takže od roku 1976 sa volebné zhromaždenia – caucasy začínajú v Iowe a primárky sa začínajú v New Hampshire. V oboch prípadoch sú to veľmi malé a aj veľmi homogénne štáty tvorené najmä belošskou populáciou. Sú to tiež veľmi vidiecke štáty a z rôznych hľadísk veľmi nereprezentujú Spojené štáty. No ktokoľvek vyhrá v Iowe a v New Hamsphire, získava výhodu. Potom prichádzajú na rad Južná Karolína a Nevada, aby sa zabezpečila diverzita. Južná Karolína má napríklad veľkú černošskú populáciu a Nevada má veľmi početnú hispánsku populáciu. Takže keď sa tieto primárky skončia, výsledkom je niekto, koho nazývame predbežný kandidát – tak v prípade Demokratickej ako aj Republikánskej strany. Formálne ho zvolia až na straníckom zjazde.“
Čo by ste povedali európskym kritikom, ktorí tvrdia, že tento systém v skutočnosti nie je veľmi demokratický? Sám hovoríte, že primárková kampaň stojí obrovské peniaze. Zvonku to môže často vyzerať tak, že vlastne vyhrá kandidát, ktorý má najviac finančných zdrojov.
„Politológovia označujú európsky systém ako systém takzvaných zodpovedných, presnejšie povedané zodpovedajúcich sa strán. Strany majú istý program a kandidáti, ktorí sa uchádzajú o podporu verejnosti, s ním musia súhlasiť a riadiť sa ním. Ale v Spojených štátoch podobný systém nemáme. Strany tu nie sú tak striktne organizované ako v Európe. Skôr sa dajú prirovnať k holdingovej firme. Kandidáti sa môžu rozhodnúť, či budú v Demokratickej alebo Republikánskej strane, ale nemusia sa riadiť straníckym programom. Naše kampane sú preto oveľa viac personifikované, sú skrátka o osobách kandidátov. Každý z kandidátov sa rozhoduje, na ktoré témy bude dávať dôraz a na ktoré nie. To však znamená, že politika je potom rozvrátenejšia. O tom niet pochýb.“
Môžete uviesť nejaký príklad?
„Napríklad si zoberte súčasný Kongres, najmä dolnú komoru – Snemovňu reprezentantov. Líder väčšiny, ktorý je republikán, nemá kontrolu nad svojimi straníkmi. Sú tam istí kľúčoví stranícki členovia, sú tam ľudia z rôznych regiónov a udržiavať stranu pokope v tejto situácii je veľmi komplikovaná úloha.“
Čím sú tieto primárky a s ňou súvisiaca kampaň z tohto pohľadu špecifické?
