BRATISLAVA. Keď sa stal Guido Westerwelle (27. 12. 1961 - 18. 3. 2016) po dlhých rokoch, ktoré strávil v nemeckej opozícii, súčasťou vládnej koalície a ministrom zahraničných vecí, mnohí mali obavy.
Novinári ho označovali za príliš neskúseného, jeho schopnosti za nedostatočné na šéfa nemeckej diplomacie.
Už na prvej tlačovej konferencii po voľbách urobil niečo, čo pre ľudí na ministerských postoch vôbec nie je bežné - napomenul britského reportéra za otázku v angličtine.
„Presne tak, ako je v Británii bežné rozprávať po anglicky, v Nemecku je bežné hovoriť po nemecky,“ odpovedal podľa Bloombergu na otázku s úsmevom.
Obavy z toho, či sa s rolou dokáže popasovať, však vystriedal rešpekt. New York Times píšu, že si ho vyslúžil za to, ako skĺbil „povojnovú tradíciu nemeckej kultúrnej otvorenosti s vojenským obmedzením“.
Najlepší výsledok
Rodák z Bad Honnefu vstúpil do Slobodnej demokratickej strany (FDP) už v mladom veku – mal len devätnásť. Počas štúdia práva na univerzite sa začal angažovať vo vedení jej mládežníckej organizácie.
Generálnym tajomníkom strany sa stal v roku 1994, do parlamentu sa prvý raz dostal o dva roky neskôr. Ako predseda strany vystupoval od roku 2001.
Po rokoch v opozícii nastal zlom v roku 2009. Pod jeho vedením dosiahla strana v parlamentných voľbách najlepší výsledok za posledných jedenásť rokov strávených v opozícii.
Slobodní demokrati sa tak stali koaličnými partnermi Kresťanskodemokratickej únie, strany kancelárky Angely Merkelovej.
Tak, ako je to v Nemecku zvykom, partnerská strana dostala na starosť rezort zahraničia - a napriek obavám z jeho nedostatočných skúseností ho začal viesť práve Westerwelle. Ministrom zostal do roku 2013. Pôsobil aj ako zástupca kancelárky Angely Merkelovej.
„Ničiteľ hodnôt“
Na rozdiel od svojich predchodcov sa na prvú medzinárodnú návštevu ako predstaviteľ úradu vybral do Varšavy, nie do Paríža. To však nebolo jediné, čo sa rozhodol robiť inak ako dovtedajší ministri zahraničia.
