Od začiatku minulého roka sme zažili dva teroristické útoky v Paríži, teraz jeden v Bruseli. Mali by sme si zvyknúť na podobné incidenty v Európe?
„Tieto udalosti sú dôležitým pripomenutím, že mýtus o úplne bezpečnej Európe už neplatí. Vždy je nebezpečenstvo, ktoré našim tajným službám môže uniknúť. Zároveň musíme myslieť na to, že štatistická šanca, že zomriete pri teroristickom útoku v krajinách Európy, je veľmi, veľmi malá. Nemali by sme tomu venovať väčšiu pozornosť ako iným prípadom, keď ide naozaj o život, ako sú dopravné nehody, choroby a podobne. Aj keď terorizmus ostáva nebezpečenstvom, mali by sme ho chápať v kontexte.“
Očakávate, že sa podobné útoky budú opakovať?
„Problém s terorizmom je, že je nepredvídateľný, prekvapujúci, šokujúci, v tom je jeho zmysel. Preto je veľmi ťažké povedať, kedy a kde sa ďalší útok uskutoční, alebo či vôbec nejaký bude. Určite je možné, že sa niečo podobné zas odohrá, ale dôležité je si uvedomiť, že Európa má za sebou históriu teroristických útokov starú desaťročia a toto nie je nič nové.“
Brusel ukázal nový normál, na ktorý si nemôžeme zvykať Čítajte Bol v niečom útok v Bruseli iný ako predošlý?
„Bol podobný, teroristi si vybrali sledované miesta so symbolickým významom, aby prilákali veľkú mediálnu pozornosť. Toto je potvrdzuje tvrdenie, že terorizmus je formou komunikácie s ľuďmi, ktorí sledujú toto násilie, o násilie samotné až tak nejde.“
Lee Jarvis sa na University of East Anglia venuje skúmaniu terorizmu. Je tiež editorom žurnalu Critical Studies of Terrorism. (zdroj: Lee Jarvis)Čo je odkaz, ktorý chcú teroristi vyslať?
„To záleží od toho, kto je za týmto útokom. Ako najpravdepodobnejší sa javí Islamský štát, ktorý sa k tomu už aj prihlásil. Kým to však nevieme naisto, je veľmi ťažké špekulovať o motivácii útočníkov. Rozdielne motívy má organizácia, aj jednotlivci v rámci nej.“
Teroristi často prezentujú nejaké ciele, ktoré chcú dosiahnuť. Existuje vôbec nejaký prípad, keď uspeli?
„Je niekoľko prípadov, keď teroristické postupy priniesli úspech, napríklad koniec apartheidu v Juhoafrickej republike, alebo ústupky od kolumbijskej vlády, ktoré si vybojovali ľavicoví povstalci z FARC. Vo všeobecnosti terorizmus vyvoláva len viac násilia zo strany štátu bez toho, aby sa splnili požiadavky. Vyvoláva sa špirála neistoty, ktorá zasahuje všetkých.“
Ako by mali teda reagovať vlády?
„Mali by sme sa vyhýbať tomu, aby sme zveličovali túto hrozbu terorizmu, ktorá je v skutočnosti minimálna. Musíme podporovať rozvahu a nie strach, ktorý tieto útoky prinášajú. Musíme sa tiež vyhnúť pokušeniu reagovať príliš rýchlo a nesprávne. Jedným z problémov boja proti terorizmu je pocit vlád, že musia reagovať veľmi rýchlo hneď po útoku, aby upokojili verejnosť. To potom často vedie k slabo pripraveným akciám. Najdôležitejšie je, aby sme sa vyhýbali veciam, ktoré ešte zvyšujú neistotu a vedú k ďalšiemu násiliu. Hovorím o leteckých útokoch v Iraku alebo o démonizovaní niektorých komunít. Práve pred týmto typom reakcií by mali byť Európania na pozore.“
O teroristických sieťach vieme veľa. Vieme, ktorí ľudia z Európy odchádzajú do Sýrie, vieme, kde sa extrémisti zhromažďujú, z akého prostredia pochádzajú. Prečo nevedia európske bezpečnostné zložky rozložiť teroristické bunky?
