Kedy ste po prvý raz prišli do Líbye?
„Prvýkrát v roku 2006. Bolo práve 37. výročie, keď sa Kaddáfí ujal moci. Ľubu mi predstavil slovenský veľvyslanec. Žila vtedy v Misuráte a maľovala obrazy. Ja som tam nakrúcal antické mestá Leptis Magnu, Sabrathu, ale aj bežný život v Tripolise. Ľuba mi porozprávala svoj príbeh a vtedy mi darovala jeden svoj obraz, ktorý namaľovala z piesku.
Inšpirovala sa skalnými maľbami na juhu Líbye, ktoré vznikli zhruba pred 12 tisíc rokmi pred našim letopočtom. Aj tie antické mestá aj tie vzácne kresby na južnom cípe Sahary sú zapísané v zozname UNESCO.
Čiže to bol prvotný cieľ, natočiť dokument o líbyjských pamiatkach. Vzápätí som tam „objavil“ Ľubin príbeh. Ľuba konvertovala na islam a mala manžela, ktorý bol veľmi pokrokový a otvorený človek. Mal taký ten európsky šarm. On Ľubu zasväcoval do moslimského sveta. V tom filme Ľuba hovorí, že bola jedna z prvých žien, ktoré v Misuráte šoférovali auto. Keď jej švagrovia hovorili, aby nosila šatku, tak jej manžel im povedal, že ju nosiť nemusí. Lebo keď sa spoznali, takisto ju nemala.“
Ako dopadol ten príbeh?
„Ľubin manžel dva roky pred vypuknutím vojny v Líbyi zomrel a ona to veľmi ťažko znášala. Infikoval sa počas operácie, pracoval ako chirurg na ORL oddelení. Ľuba ostala sam v neľahkej situácii a ako vdova v moslimskom svete. Keď sa začala vojna, musela sa rozhodovať, či zostane v Líbyi, alebo sa vráti na Slovensko. Rozhodla sa zostať a deti posadila na taliansku vojnovú loď, ktorá evakuovala cudzincov z Misuráty. Rozhodla sa, že bude pomáhať Líbyjčanom v nemocnici, kde pôsobila ako zdravotná sestra.“
Pôvodne ste teda chceli robiť dokument o Ľube, ale napokon sa z toho stal príbeh líbyjskej revolúcie.
"Myslím, že príbeh sa nezmenil. Akurát Ľuba sa dostala do víru dejinných udalostí, ktoré zmenili svet... Ako vedúca oddelenia ÁRO v misuratskej nemocnici musela veľmi pohotovo reagovať a riešiť dramatické situácie. Do nemocnice počas občianskej vojny denne prúdili desiatky ranených a umierajúcich, potrebovali okamžitú pomoc. Ďalšie príbehy sa postupne objavovali...
Veľmi zaujímavý je aj príbeh Ľubinho zaťa Nasriho. Na desaťdinárovej líbyjskej bankovke je zobrazený Omar Muchtár. Je to líbyjský hrdina, ktorý bojoval proti talianskym kolonialistom (Viac ako 25 rokov okupovali Líbyu.) V roku 1931 ho popravili. V púšti Taliani postavili niekoľko koncentračných táborov (cca 10), kde umiestňovali beduínov z Kyreneiky. Odhaduje sa, že v táboroch a počas guerrillových bojov, kde sa Taliani dopustili vojnových zločinov, zahynulo asi 80-tisíc beduínov.
Talianski historici hovoria iba „o niekoľkých desaťtisícoch“. Ich populácia sa zredukovala o jednu tretinu. Líbyjčania majú Muchtára v obrovskej úcte, je to ich hrdina. Aj za Kaddáfího, aj na nových emisiách bankoviek, ktoré vydali povstalci je stále ten istý jeho portrét. Hollywood o jeho živote nakrútil veľkofilm Lev púšte. Hlavnú rolu hral Anthony Quinn. Ten Omar Muchtár je Nasriho pradedo.
Prečo ho spomínate?
