SME

Kňaz zo Sýrie: Vojnu treba ukončiť zvonka, mladí tam nevidia budúcnosť

V Sýrii môže po vojne chýbať generácia, ktorá ju znovu vybuduje, hovorí salezián Jose Alejandro León Mendoza, ktorý sa venuje mládeži poznačenej vojnou.

Jose Alejandro León Mendoza (36) pochádza z Venezuely. Ako salezián strávil misijnú prácu v Egypte aj v Sýrii. Od roku 2010 bol vedúcim mládežníckeho centra a direktor saleziánskeho diela v Damasku. Zo Sýrie odišiel v októbri 2015, teraz je ekonómom pre Stredný východ. Na Slovensko ho pozvalo občianske združenie Savio v rámci verejnej zbierky Tehlička. (Zdroj: SME - Gabriel Kuchta)
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Do Sýrie ste prišli ešte v roku 2010, teda pred vojnou. Aká tam vtedy bola situácia?

"Mal som predtým možnosť spoznať viaceré krajiny Blízkeho východu. Situácia v Sýrii nebola ideálna, ale z Blízkeho východu to bolo to najlepšie. Bola tam veľmi široká stredná vrstva. Od roku 2000 bol viditeľný veľký ekonomický rast, krajinu otvorili aj internetu, rozvíjala sa. Aj vzťahy medzi náboženstvami - nielen medzi kresťanskými cirkvami, ale aj medzi kresťanmi a moslimami – boli na dobrej úrovni. Odrážalo sa to aj na úrovni politiky – všetky skupiny boli zastúpené v parlamente aj na ministerstvách.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V tom čase neexistoval fenomén žobrania detí na ulici. Ďalším dôkazom prosperity bola aj bezpečnosť - mladí ľudia nemali problém sa pohybovať po meste aj neskôr večer, pričom v iných krajinách to možné nebolo. Na Blízkom východe to bola krajina, ktorá bola spomedzi všetkých najbližšie k demokracii a najbližšie k európskej kultúre. Na druhej strane tu stále bolo veľa chýb – aj keď sa krajina zjavne približovala k demokracii, bola to diktatúra – len otec Bašára Asada tu vládol desaťročia. Armáda mala veľkú moc a stávalo sa, že ju zneužívali. Negatívom bolo aj to, že zisky z ekonomického rozmachu sa investovali do rozvoja veľkých miest a púštne, vidiecke oblasti boli zanedbané."

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Ako ste vnímali začiatok vojnového konfliktu?

"Keď sa v marci 2011 začala vojna, do júla som bol v Taliansku. Napätie sa začalo na juhu a severe krajiny, k útokom v Damasku či Aleppe došlo až neskôr, aj keď sme vedeli, že v krajine už je konflikt. Od júla 2012 už boli ozbrojené konflikty aj v týchto mestách."

Pracovali ste najmä s deťmi a mládežou. Hovorí sa, že v Sýrii vzniká stratená generácia. Dá sa tomu nejako zabrániť?

„V mestách vidieť mnoho mladých chlapcov, ktorí chodia so zbraňou na pleci. Väčšinou ide o sunnitov, ale tento fenomén vidieť aj medzi drúzmi, šiítmi a alavitmi. Mladí majú povinnosť vojenskej služby, no my kresťania sa to snažíme čo najviac odsunúť. Medzi mladými sú časté prejavy násilností až anarchie, ale je to na základe toho, čo zažili. Pracujeme s mladými v troch mestách – Aleppo, Damask a Kafrun – a aj keď máme v dvoch mestách po tisíc detí a v treťom pár stovák, náš vplyv je v porovnaní s celou krajinou malý. Títo mladí si prešli akousi cestou ľudského rastu, aj duchovného, ktorý im veľmi pomohol. Nevieme im povedať, kedy sa táto vojna skončí, ale vieme, že keď sa to stane, musí tu byť generácia pripravená na to, aby znovu vybudovala Sýriu. A tá najťažšia práca nebude vybudovať budovy, ale charakter človeka a život.“ 

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Akú budúcnosť vidíte pre deti, s ktorými pracujete?

"Základný cieľ je, aby skončila vojna. Kým je vojna, nie je tu budúcnosť. Pre deti a mladých znamená koniec vojny veľa. Poviem vám jednu zo skúseností. Jedna zblúdená guľka zabila otca troch mladých chlapcov. Každý bol v rôznom veku a každý to utrpenie prežíval inak. Jeden z nich, prostredný, sa dostal ku guľke, ktorá jeho otca zabila. Prišiel za mnou a hovorí: ‘Otče, koľko zarobil ten, kto predal túto guľku?’ Možno päť, sedem, desať eur, povedal som mu a on sa rozplakal. Potom odvetil: ‘Budem pracovať a zarobím tých desať eur, dám ich do obálky aj s guľkou ich pošlem tomu, kto ju vyrobil. Pošlem mu guľku, jeho zisk a on nech mi vráti otca.’

Ten starší, keď dostal telefonát o zabití ich otca, zostal najskôr v šoku. Potom požiadal, aby ich všetkých vzali k saleziánom. Potrebovali bezpečné miesto, kde by mohli túto tragédiu spracovávať. Pamätám si, ako pri nás plakal a kričal: Prečo, prečo? Pýtal sa, ako to Boh dopustil. Ja som úprimne nevedel odpovedať. S odstupom času spomínal, ako to bolo dôležité, že vedľa neho sedel kňaz, aj keď bol ticho. Ten najmladší zase prišiel po pár dňoch a pýtal sa: ‚Ak Ježiš vzkriesil mŕtvych, nemôžete mu povedať, aby vzkriesil aj môjho otca? Ak sa to stane, už nikdy nebudem pochybovať o viere.‘  Bolo pre mňa  ťažké vysvetliť mu, že aj keď sa v evanjeliu hovorí o vzkriesení, neznamená to, že sa to dnes deje takým istým spôsobom ako to robil Ježiš na tejto zemi. Mal som problém, aby som mu to priblížil.

Mnohí mladí takto videli, ako zomiera ich rodič, súrodenec, bratranec... Často ide o ich starších kamarátov, ktorí mali prácu, študovali, mali dobré známky. Potom príde bomba a oni zomrú. Mladí sa následne pýtajú existenčné otázky - aký má zmysel študovať, pracovať, aký zmysel má tento život? Kým je vojna, nie je tu budúcnosť."

Dokážu byť tie deti deťmi, keď videli toľko utrpenia?

„Či už je to v dobrom, ale aj v zlom, stali sa malými dospelými. V tom zlom to znamená, že namiesto hier na playstation či šport sa naučili rozoznávať zvuk zbraní – podľa zvuku dokážu rozlíšiť, z akej zbrane a ako ďaleko sa strieľalo. Tak by nemalo vyzerať detstvo. Je to znak toho, ako ho stratili. Na druhej strane dospeli v tom, že dokážu ďakovať aj za to málo, čo dostali. Dokážu si to vážiť. Nezaujímajú sa o povrchné veci a idú k podstate. Zaujímavé je aj to, že sa snažia aj napriek tomu málu, čo majú, robiť dobro.“ 

Aké aktivity v centrách s nimi robíte?

"Snažím sa, aby náš prístup bol holistického charakteru a zahŕňal všetky smery. Pred vojnou sme sa ako saleziáni zameriavali na katechizmus a šport. Udržali sme si to aj počas vojny. Ale šport neznamená len hodenie lopty, je to o udržaní o harmónie tela a psychiky. Dokreslím to tým, že slogan vlády je "Poriadok". Slogan povstalcov je "sloboda". Podľa mňa ani jedným o to naozaj nejde. Až sa zdá, akoby tieto dve veci boli na spoločenskej úrovni v konflikte. Cez šport ich učíme, že aj poriadok aj sloboda dokážu spolu fungovať. V športe sú aj pravidlá aj sloboda pohybu. Formujeme aj ich intelekt, ponúkame im kurzy angličtiny aj informatiky, máme psychologické kurzy pre traumatizovaných. Veľa sme investovali do združovania, vytvárania skupín, ktoré motivujú mladých aby pomáhali ďalej. Staráme sa o duchovný, intelektuálny aj spoločenský rozmer."

V čom vidíte najväčšie humanitárne výzvy v Sýrii?

„Prvá, najväčšia výzva, je zastaviť vojnu. Druhá vec je naučiť sa počúvať hlas všetkých – kresťanov, moslimov, ale hlavne Sýrčanov, nie len ľudí zvonku. Som si istý, že vojna pokračuje preto, že niekto z vonku – z okolitých krajín či veľmocí, má politický, ekonomický alebo strategický záujem v tejto krajine. Sú tu dve veľkú humanitárne krízy – jedna sa týka tých, ktorí utekajú, a druhá tých, ktorí zostali v krajine a sú obeťami. Nemôžu za to. Sú tu aj tí, ktorí sú do konfliktu zapojení, ale mnohí s tým nemajú nič spoločné. Otázka je, prečo pre týchto ľudí nehľadať aj legálne spôsoby, ako opustiť krajiny. Ak nie sú, tak sa chytajú slamky a využívajú nelegálne spôsoby, čo je ďalšie riziko. Ale v celej kríze je treba vyliečiť koreň veci – a treba pomôcť Sýrčanom bez ohľadu na ich vierovyznanie tak, aby mohli vo svojej krajine zostať. Treba zabezpečiť jedlo, vodu v Aleppe, zdravotnú starostlivosť, aby deti mohli študovať. Toto všetko bude mať zmysel len vtedy, ak sa zastaví vojna.“ 

V posledných týždňoch sa hovorilo o tom, že ľudia v niektorých sýrskych mestách hladujú, pretože sa k nim nemá ako dostať humanitárna pomoc. Môže to byť podľa vás cielená stratégia?

„Nemôžem vylúčiť, že sa to nedeje. V čom je rozdiel medzi jednou a druhou stranou konfliktu? Aj vládne jednotky si uvedomujú, že ak zaútočia na rebelov a tí využijú civilistov ako živé štíty, znamená to predlžovanie vojny donekonečna. Na druhej strane, keď útočia rebeli, nejdú proti vládnym jednotkám, ale útočia proti civilnému obyvateľstvu. Tam je ten maličký rozdiel – keď vláda útočí, útočí na vojenské ciele a popri tom zomierajú civilisti. Vo vojne sa však často nerozmýšľa o tom, či sú to vojaci, alebo civilisti. Ak vládne jednotky zabránia príchodu humanitárnej pomoci, cieľom je, aby sa tým nekŕmili aj rebeli, lebo budú pokračovať v tomto štýle útokov.“

Je to podobný prípad ako pri bombardovaní? Pri poslednom útoku zahynulo veľa civilistov, mnohí naznačujú, že za nimi majú byť Rusi. Tí to odmietajú.

„Môže to byť podobné. Okrem vojny zbraní a bômb je tu však možno ešte väčšie bojisko propagandy a informácií – z oboch strán. My čo žijeme v Sýrii, pochybujeme o všetkom. Všetko môže byť pravda a všetko môže byť klamstvo. Nie je tu dôvera v to, čo sa hovorí. Na začiatku vojny, keď nastal výbuch v opozičnej štvrti, bolo jasné, že to je niekto z vládnych jednotiek. Aj ďalej by sme si to mohli myslieť, ale teraz nás to už vôbec neprekvapuje, ak to niekto spôsobuje vo vlastných radoch, aby sa ľudia nahnevali a útočili proti vládnym jednotkám.

Podľa nás to nikto nepovie s istotou, kto tam bombardoval. Je jasné, že obidve strany klamú. My ako sýrsky ľud vidíme, že vo vojne sú dva ciele – buď poraziť Islamský štát, alebo Asada. Určite sú však ľudia, ktorí si želajú boj proti obom. Otázka je, čo je priorita. Pre ľudí v Sýrii je to jednoznačné – najprv treba poraziť Islamský štát a potom sa môže hovoriť o Asadovi, a to aj preto, lebo veľa Sýrčanov ho stále podporuje. Ľudí v Sýrii zraňuje, že Amerika, Turecko, Saudská Arábia a čiastočne aj Európa podporujú, aby bol čím skôr zvrhnutý režim Asada. No uvedomujú si, že zvrhnutie režimu dá priestor rebelom, čo je pre nich ešte horšia alternatíva.“ 

Je to aj dôvod prečo sa vojna predlžuje, že sa nevedia dohodnúť čo je priorita?

„Vojna musí byť ukončená zvonku, nie zvnútra krajiny. Medzi veľké klamstvá informačnej vojny patrí to, že sa tu päť rokov hovorí o občianskej vojne. Možno prvé štyri mesiace nepokojov boli začiatkom občianskej vojny. Ale ľuďom bolo jasné, že na strane opozície bojovalo asi osemdesiat národností, nie Sýrčania. Stále hovoríte o občianskej vojne a na nás niekto zvonku stále útočí. USA aj Európa to schvaľujú. Ale to nie je naša vojna.“

Čo by mala robiť Európa? Zo Sýrie prichádzajú stotisíce utečencov. Tých chce teraz Únia pribrzdiť aj tým, že Turecku dá financie na zvládanie situácie. Čo si myslíte o tomto riešení?

„Riešenie nemám a nepoznám. Ekonomické sankcie, ktoré Európa uvalila na Asada, nefungujú. Ľudia ho stále podporujú a je pri moci. Navyše to pomohlo mafiám povstalcov a jediní, ktorí trpeli, boli bežní ľudia. Európa takto nepriamo útočí na sýrskych ľudí, ktorí za to nemôžu.

To isté platí aj o migrácii. Keď Európa zastavila legálne cesty, pomohlo to pašerákom. Treba dať hlas ľuďom. Je potrebné, aby Európa podporila organizácie, ktoré zostali v krajine a pracujú tu.“ 

Čo hovoríte na postoj Európy k utečencom? V niektorých krajinách je dosť odmietavý.

"Ak ideme po extréme - nikoho viac neprijať - je to nezodpovedné. Je treba čeliť humanitárnej kríze ľudí, ktorí utekajú. Treba rozlišovať, odkiaľ ľudia prichádzajú a smerovať ich k tomu, aby prijali kultúru a prostredie, do ktorého vstupujú. Aj keď som kresťan a kňaz, nehovorím o tom, že má Európa prijať len kresťanov. Ale treba sa vcítiť do situácie kresťanov - nachádzame sa vo vojne medzi dvoma stranami a nemáme s tým veľa spoločného. Schytáme to z obidvoch strán - od rebelov aj vlády."

Ak by skončila vojna, ako dlho podľa vás potrvá, kým sa z toho krajina dostane?

„Najdlhšie potrvá vybudovať nanovo srdcia a zmýšľanie ľudí. Verím tomu, že Sýria to dokáže. Na rozdiel od Izraela či Palestíny, kde to bude nekonečný príbeh, Sýria dokáže tieto vzťahy vybudovať nanovo. Jeden z dôvodov je, že tie najťažšie boje neurobili Sýrčania. Aj materiálne vybudovanie závisí od pomoci, v ktorú dúfame aj z iných častí sveta. Veľmi slabým bodom je to, že veľa mladých ľudí vo veku do 30 rokov bolo zabitých alebo odišlo, takže bude chýbať jedna generácia, ktorá by mohla pracovať na vybudovaní tejto krajiny.“

Chystáte sa do Sýrie vrátiť?

"Saleziáni sú stále tam, ja tam pôjdem o dva mesiace."

Čo je najdôležitejšie v tomto momente?

„Pre nás ako saleziánov je dôležité zostať tam a byť pri mladých. Nechceme tam zostať v tom marxistickom ponímaní náboženstva, v štýle že pomodli sa a potom choď domov. My vo viere hľadáme zdroj na osobnú energiu, aby sme tam potom dokázali zostať a aby sme spolu s nimi mohli meniť spoločnosť. Chceme byť prítomní aktívnym spôsobom.“

Načítavam video...

 

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Sportnet

Miloš Roman.

Na gól čakali fanúšikovia 50 minút.


TASR
Futbalisti FK Humenné.

Domáci Považania inkasovali tri góly v úvodnom polčase.


TASR
Máté Lékai (vľavo) a Lukáš Urban v prvom štvrťfinále Európskeho pohára EHF FTC-Green Collect Budapešť - Tatran Prešov.

Hádzanárov Tatrana čaká domáca odveta vo štvrťfinále Európskeho pohára EHF.


Larry Lloyd.

Po skončení v Nottinghame pôsobil ako hrajúci tréner vo Wigane, ktorý dostal zo štvrtej do tretej ligy.


TASR
SkryťZatvoriť reklamu