BRATISLAVA. Celé to vzniklo pred sto rokmi na tajnom stretnutí predstaviteľov krajín vzdialených tisíce kilometrov od území, o ktorých rozhodovali. Vplyv nad regiónom si rozdelili čo najjednoduchšie, úsečkou.
Dohoda francúzskeho diplomata Francoisa Georgesa-Picota a jeho britského kolegu Marka Sykesa, podľa ktorých dostala meno, je však čoraz menej aktuálna, aj keď tvorí medzinárodne uznávané hranice medzi Sýriou a Irakom.
Rozdeliť si ríšu
Jej podstatou bolo rozdelenie vplyvu nad územiami Osmanskej ríše v oblasti takzvaného úrodného polmesiaca. Viedla k vzniku súčasných štátov Sýrie a Iraku. Na nezávislý štát Kurdov, najväčšej menšiny bez štátu na svete, sa nemyslelo.
„Myslím si, že vo svojom vnútri si už svetoví lídri uvedomili, že éra Sykesa a Picota sa skončila,“ vyhlásil podľa Guardianu prezident autonómneho Kurdistanu v Iraku Masúd Barzání. „Či už to priznajú verejne alebo nie, tak to skrátka je.“
Kurdský minister: Bojujeme za celý slobodný svet Čítajte O nezávislosti Kurdov sa čoraz viac hovorí v posledných rokoch, keď sú prakticky jedinou domácou silou, ktorá dokáže v Iraku vzdorovať Islamskému štátu.
Samotný Irak sa už dá označiť za nefunkčný štát, kde centrálna vláda nemá pod kontrolou územia, ktoré Islamský štát obsadil, a Kurdi majú autonómiu už dlhšie. Navyše, prežíva aj súboj šiitov a sunnitov. Ani sýrska vláda nekontroluje väčšinu svojho územia a Kurdi na severe odolávajú Islamskému štátu.
„Ako vieme, diplomati sú konzervatívni a názor vyjadria až v neskoršej fáze, niekedy ich udalosti predbehnú,“ vyhlásil Barzání.
Dohoda Sykesa a Picota nebrala do úvahy národnosti, nebola teda ani v prospech, ani v neprospech Kurdov. Išlo len o čisto administratívne rozdelenie územia, ktoré chceli Osmanskej ríši veľmoci zobrať po prvej svetovej vojne a na ktorom tvorili väčšinu arabské kmene.
Francúzsko získalo pod kontrolu Sýriu a pobrežný Libanon, Briti zas Irak.
Mapa, ktorá v roku 1916 rozdelila Blízky východ. Územie A ostalo pod kontrolou Francúzska, B pod kontrolou Británie. (zdroj: WIKIMEDIA COMMONS)Nespokojní Arabi
Dohoda nahnevala aj Arabov, ktorí boli na strane spojencov v boji proti Osmanskej ríši a Briti im za to sľúbili, že po vojne vznikne jednotný arabský štát. Nevznikol, namiesto toho si veľmoci územie Blízkeho východu rozparcelovali.
Toto sklamanie viedlo k nárastu arabského nacionalizmu, ktorí sa začali spájať na základe národnosti a nie náboženstva, ktoré majú spoločné s Kurdmi. K moci sa tak v druhej polovici 20. storočia dostali nacionalistickí diktátori ako Hafíz Asad v Sýrii či Saddám Husajn v Iraku, píše pre BBC analytik Tarik Osman.
