Jozef Beneš. Jeho srdcovou záležitosťou sú okrem rodiny, milovaných štyroch vnúčat aj záhrada a denný kúpeľ v tajchu (na snímkach dole). FOTO SME - JÁN KROŠLÁK
Doktor práv Jozef Beneš zo Štiavnických Baní prežil takmer celý život bez rúk. Po výbuchu nášľapnej míny mu z nich ostali iba zvyšky po predlaktie. Táto tragédia ho neprinútila rezignovať. Naopak.
"Naučila ma biť sa so životom. Preto som možno zvládal záťažové situácie lepšie ako iní ľudia," hovorí tento 71-ročný večný optimista. Ľuďom, ktorí si s problémami nedokážu poradiť, odkazuje: "Život bez bolesti neexistuje. Ale tá, ako príde, tak jedného dňa aj odíde."
Hendikep si nikdy nepripúšťal
So zvyškami svojich rúk sa pán Beneš naučil robiť všetko. Bicykluje, pláva, do úmoru robí v záhrade, píše dokonalým krasopisom. Vypomáha si aj dômyselne zostrojenými koženými remienkami.
O tie si napríklad upína kosu pri kosení či hrabaní. Keď prišli s manželkou Máriou pred rokmi k tajchu Bakomi, bola to pustá stráň plná chrastia. Týčila sa opustene nad nádherným umelým jazerom. Dnes je z nej raj plný drevín a kvetov.
"To máte ako s človekom. Keď mu pripravíte živnú pôdu, buďte si istí, že sa chytí," hovorí.
Nepriamo tak naráža na svojich rodičov, ktorí mu nikdy nedovolili pripustiť si svoj hendikep. Otec, tajchár na neďalekej Vindšachte, od neho chcel, aby sa učil všetko ako iné deti. Chlapec nemal žiadne úľavy. Ako malý si aj poplakal, no dnes je za to vďačný.
Vyhral bicykel a plakal: od radosti
Jozef Beneš prišiel o ruky v jedenástich. Na sklonku vojny bolo okolie Štiavnických Baní posiate muníciou. Chlapci ju poznali, nášľapná mína bola však niečo neobvyklé. Keď ju Jozef s kamarátom zazreli, nepripomínali im nič nebezpečné. Vyzerala ako škatuľka s potravinami, ktoré občas zhadzovali z lietadiel. Boli hladní, chceli sa pozrieť dnu. Jozefovi odtrhlo pri výbuchu ruky, kamarát zahynul.
Keď sa vracal z nemocnice, na ceste ho už čakali priatelia. Brali ho so sebou ako predtým. Nútili ho hrať futbal a učili ho jazdiť na bicykli. Najprv to skúšal po hrádzi tajchu, tam mohol padať, koľko chcel. Potom si trúfol aj na cestu. Keď vyhral v škole za dobrý prospech nový bicykel, rozplakal sa od radosti - a kamaráti s ním.
Najmilšie - rodina, tajch, záhrada
Na dôchodku sa Benešovci ubytovali pri svojom Bakomi natrvalo. Jozef denne zíde pár metrov k tajchu a ponorí sa do jeho vôd. V zime aj v lete. Bakomi je pritom začiatkom apríla stále zamrznuté. Najskôr musí vysekať ľad, až potom sa môže ponoriť do chladných vôd jazera.
"Či mi je zima? Ja sa musím strážiť, aby som to neprehnal. Aj väčšina otužilcov musí naberať sily, aby do vody vošli, a ja naberám sily vtedy, keď mám vyjsť von. Nikdy sa mi nechce."
Doma sa však nenudí. Za vyštudovaným právnikom si aj dnes chodia ľudia po rady. Leňošenie nepozná. Chodieva si zabehať a celé dni robí v záhrade. Deti mu niekedy vyčítajú, že kvôli problémom so srdcom by sa mal viac šetriť.
"No viete, ako je to starými ľuďmi. Cítia sa užitoční len vtedy, keď môžu robiť. Aj ja deťom vždy hovorím - nechajte ma. Keď nebudem vládať, potom už naozaj bude zle."
FOTO SME - Ján Krošlák
