Licio Gelli (21. 4. 1919 – 15. 12. 2015) mal dva životy. V jednom, tom viditeľnom navonok, pracoval ako známy bankár - hoci sympatizant s fašizmom. V tom tajnom pôsobil ako člen ilegálnej slobodomurárskej skupiny P2.
Keď tajnú skupinu neskôr odhalili a informácie o jej členoch, ale aj plánoch vyplávali na povrch, talianska verejnosť stratila dych. Polícia našla dokumenty, ktoré dokazovali sprisahanie s krajne pravicovými skupinami a talianskou mafiou. Sprisahanie malo zabezpečiť pád vtedajšej talianskej vlády.
Hlavný bábkar Gelli
Rodák z toskánskeho mesta Pistoia neďaleko Florencie strednú školu skončil, keď mal sedemnásť. Hneď potom začal sympatizovať s Benitom Mussolinim. Pridal sa k jeho skupine dobrovoľníkov, ktorá sa vybrala do španielskej občianskej vojny bojovať za generála Franca. Stal sa spojkou medzi talianskou vládou a nacistickým Nemeckom.
Po vojne ho obvinili z týrania partizánov, stiahol sa do Argentíny a spriatelil sa s diktátorom Juanom Peronom. Po návrate do Talianska začal pracovať v spoločnosti na výrobu matracov. Netrvalo dlho a z bežného pracovníka sa stal riaditeľ firmy, neskôr riaditeľ celého biznisu prepojeného s jeho spoločnosťou.
V polovici sedemdesiatych rokov sa stal Gelli členom tajnej slobodomurárskej skupiny s názvom P2, v roku 1973 bol už jej veľmajstrom. Skupina bola ilegálna - jej členovia sa schádzali v rozpore s článkom talianskej ústavy, ktorý zakazoval združovanie v tajnosti až do roku 1981.
Keď sa informácie o P2 prevalili, o skupine sa začalo hovoriť ako o „štáte v štáte“, o Gellim zas ako o „hlavnom bábkarovi“. Akoby nestačilo, že sa Taliani dozvedeli o znervózňujúcom tajnom združení - pribudli aj informácie, že P2 dostávala financie od CIA.
Výbuchy a vraždy
Keď skupinu odhalili, prevalilo sa množstvo jej prehreškov proti štátu - P2 sa stala známou vďaka napojeniu na najväčšie talianske kauzy 20. storočia, s Gellim na čele.
Polícia ho označila za vinného v prípade marenia spravodlivosti v priebehu policajného vyšetrovania výbuchu na vlakovej stanici v Bologni, pri ktorom zomrelo 85 ľudí, a to, kto za ním skutočne stál, je stále nejasné - stopy však vedú k mafii. Gelli utiekol z domáceho väzenia, ktoré mu za činy vymerali, usadil sa vo Švajčiarsku.
Pred 20 rokmi súd uznal Gelliho vinu aj v prípade vojenského prevratu v Taliansku, vyšetrovanie sa však zastavilo pre mlčanie svedkov.
P2 má na konte aj ďalší prehrešok - zastavenie úsilia o záchranu bývalého premiéra Alda Mora, ktorého takmer 60 dní mučili, a napokon zabili členovia krajne ľavicovej talianskej skupiny.
Vari najznámejšia z káuz bola tá, ktorá napokon Gelliho dostala do väzenia - kolaps banky Banco Ambrosiano. Jej šéfa Roberta Calviho našli obeseného na moste. Policajti dokázali, že za smrťou stála práve skupina P2 spolu s talianskou mafiou. Gellimu v roku 1994 vymerali trest 16 rokov.
Fašistom do smrti
O dva roky neskôr Gelliho právnici povedali, že trpí na srdcové ochorenie, a prepustili ho do domáceho väzenia v jeho luxusnej vile v Toskánsku, kde mal byť pod 24-hodinovým dozorom. O ďalšie dva roky z nej zmizol, a keď polícia vošla do vily na domovú prehliadku, našla 160 kilogramov zlata v tehličkách skrytých v kvetináčoch s muškátmi a begóniami.
Po niekoľkých mesiacoch, ktoré pod falošným menom strávil vo francúzskom meste Cannes, sa vrátil naspäť do Talianska, kde opäť žil v domácom väzení.
„Som fašistom a zostanem fašistom do smrti,“ povedal Gelli na tlačovej konferencii v roku 1999.
