O autizme toho veľa nevieme. Väčšinou si autistických ľudí identifikujeme s postavou Raymonda Babbitta z filmu Rain Man. Realita však býva prozaickejšia.
FOTO - ARCHÍV
Cesta životom sa podobá sínusoide. Raz sme hore, raz dolu. Už tri roky prežívame doma skúsenosť s autizmom u syna Marka. Predtým som o autizme raz, dvakrát čítal, videl som film Rain man, ale to bolo asi všetko. Manželka bola na tom rovnako.
Diagnózu nášho dieťaťa - autizmus - nám bez obalu oznámila psychologička. Marek nemal ani tri roky. Nerozprával, nedržal očný kontakt, ubližoval iným deťom, prekážali mu dotyky cudzích ľudí (aj starých rodičov, často dokonca aj naše).
Keď si na to spätne spomínam, musím uznať, že sme boli naozaj "ťažkí" autisti. Respektíve sme mali veľa autistických rysov. Pre psychológov či psychiatrov bola situácia väčšinou jasná. Jediné, čo sme od nich počúvali, bolo - zmierte sa s chorobou a hľadajte pre chlapca čisto autistické školy.
Ale našli sa aj iní - ktorí nás povzbudzovali, aby sme sa nevzdávali. Doktorka Luknárová z bratislavského Vital centra, praktizujúca aj alternatívne formy liečby, doktor Hermann, kardiológ, a pre nás najmä homeopat, profesor Traubner.
Títo odborníci nás nabádali, aby sme bojovali - že Marek je ešte malý, že je mentálne v poriadku a že s pomocou odborníkov, a najmä s pomocou nás, rodičov, môže autistické príznaky prekonať. Naznačovali nám, že detský mozog je neprebádaný a nikto nevie, či a kedy sa v ňom "prepne vypínač" a vývoj bude normálny.
Nevzdali sme sa. Marka sme dali do fantastickej špeciálnej škôlky v Bratislave v Petržalke na Iľjušinovej ulici (každé ráno ho do škôlky vozíme z Trnavy). Nie však do autistickej, ale do integrovanej triedy.
Už tri roky sa popri klasických liečebných metódach venujeme aj alternatívnej liečbe.
Energiu ísť ďalej nám dodali aj dodatočné vyšetrenia, ktoré uňho nepreukázali genetické ani metabolické nálezy. Podrobná magnetická rezonancia (až na naše vyžiadanie nám ju urobili v Brne) odhalila "iba" jemnú fyziologickú chybu, ktorá sa môže korigovať a možno aj stratiť. A vraj práve táto displázia, chyba, je príčinou autistických rysov.
Ako sa teda má Marek teraz, päťapolročný? Začal rozprávať, vyhľadáva spoločnosť detí, neubližuje im, väčšinou už drží očný kontakt, vyhľadáva dotyky, má fantastickú (asociačnú, nie iba mechanickú) pamäť.
Podľa českej psychologičky z Centra pre autistickú liečbu v Prahe možno Marka klasifikovať ako strednefunkčného (stredného) až vysokofunkčného (ľahkého) autistu - s tým, že má všetky predpoklady vývojovo napredovať. V inej nemocnici nám povedali, že ak rysy potlačíme a Marka "vytiahneme" (aj keby o dva roky neskôr) do klasickej základnej školy, tak to autizmus ani nebol!
Po tejto skúsenosti si kladiem otázky: Čo je to vlastne autizmus? Kto sa odváži vyriecť nad dieťaťom autistický ortieľ? Je autizmus naozaj neliečiteľný? Koľko je na Slovensku autistov, ktorí vlastne autistami nie sú?
Nie som naivný - viem, že náš malý ešte nevyhral. Urobil však spolu s nami jeden dôležitý krok. Choroba ho naučila bojovnosti. A spolu s nami vidí, že viera (v celej svojej šírke, nielen náboženská v konkrétneho Boha) dostáva človeka na cestu k uzdraveniu.
To, či prídeme až na jej koniec, neviem. Ale každý jeden prejdený kilometer pomôže nášmu synovi zlepšiť kvalitu jeho života v budúcnosti.
bednar.blog.sme.sk
