Vatikán 2. apríla (TASR) - Pomalé chátranie zdravia pápeža Jána Pavla II. - zdanlivo nekonečná sága v dobe spravodajstva v reálnom čase - vyzerá menej vleklé a dramatické, ak sa naň hľadí cez prizmu 2000 rokov histórie rímskokatolíckej cirkvi.
Neustála, 24-hodinová pozornosť spravodajských médií by v prípade vlády alebo obchodnej spoločnosti bola náznakom krízy, cirkev, jedna z najstarších inštitúcií na Zemi, však videla prichádzať a odchádzať 263 predchádzajúcich pápežov. Mnohí sa vetchí dožili vysokého veku, čím spomalili byrokraciu a nastolili otázky o reformách, bez toho, že by cirkev natrvalo poškodili.
Pôsobenie Jána Pavla II. - s 26 rokmi tretie najdlhšie v histórii cirkvi - vyvolalo dojem, že tento človek je rovnako dôležitý ako jeho úrad, povedal historik Virgínskej univerzity Gerald Fogarty. "Mnohí mladí katolíci si myslia, že pápež je cirkev," dodal.
Vatikán bol až donedávna tak zahalený tajomstvom, že správa o pápežovej smrti bývala prvým znakom problému. Ako hovorí jeden starý rímsky vtip: "Pápež nie je chorý, kým nezomrie."
Časy sa však zmenili. V prípade Jána Pavla II. Vatikán vydával dve lekárske správy týždenne počas jeho nedávnych hospitalizácií a s očakávaným úmrtím o jeho stave informuje dva alebo viackrát za deň.
RAKOVINA, INFARKT, MENTÁLNE PROBLÉMY
Pápežovi Jánovi XXIII. diagnostikovali neoperovateľnú rakovinu žalúdka v septembri 1962, mesiac pred tým, ako otvoril Druhý vatikánsky koncil - bez toho, že by čo len naznačil, že sa nedožije jeho konca.
V novembri bol príliš chorý, aby sa stretol s dôležitými návštevníkmi, Vatikán však mlčal. Jánove bolestivé grimasy na jar 1963 vysvetlil tým, že je "veľmi unavený".
Pápežovu rakovinu oznámili len pár dní pred jeho smrťou v júni 1963. Jeho nástupca Pavol VI. mal zdravotné problémy od začiatku 70. rokov a vo svojich posledných rokoch bol často mimo zraku verejnosti. Veľkú časť práce prenechal na spolupracovníkov.
Keď Pavla v auguste 1978 postihol infarkt, tlačová kancelária Vatikánu vydala upokojujúce vyhlásenie a prerušila činnosť - len aby o pár hodín neskôr oznámila pápežovu smrť.
Pius XII. (1939-58) bol vážne chorý najmenej posledných šesť rokov svojho života a podľa Fogartyho mal ku koncu zrejme "mentálny problém".
"Mal vízie, podľa ktorých by jezuiti nemali fajčiť a vdovy by sa nemali opäť vydávať," povedal historik. Počas jeho choroby väčšinu cirkevných záležitostí vybavoval malý okruh Piových spolupracovníkov na čele s jeho pravou rukou, kardinálom Nicolom Canalim a jeho domácou, nemeckou mníškou, sestrou Pasqualinou.
Pápežské pôsobenie Leva XIII. (1878-1903) sa končilo desaťročím utrpenia. "Posledných desať rokov ho držali na opiátoch a keď bolo treba, vyviezli ho von," povedal historik John-Peter Pham z virgínskej Univerzity Jamesa Madisona.
Potvrdenie príbehov o zdravotnom stave pápežov je ťažké, keďže existuje len málo nezávislých správ. Niektoré dlhšie pontifikáty sa museli skončiť dlhými pobytmi na smrteľnej posteli, ale katolíci vtedy aj tak nevedeli, čo pápež porába.
"Pošepkáva sa, že Klement XII. (1730-1740) stratil pamäť, ale svoju povesť by som na to nestavil," povedal Pham. Urban VI. (1378-1389) "bol pravdepodobne duševne chorý".
Ďalším faktorom, prečo sa umieranie Jána Pavla II. môže zdať dlhé, je jednoducho skutočnosť, že v čase pred modernou medicínou, ľudia zomierali skôr. "Do 19. storočia naozaj nemohli život až tak predlžovať," dodal Pham.
