Keď prežil zrážku s vlakom, znovu sa učil čítať

Martin Peterka z Bánoviec nad Bebravou sa pred štyrmi rokmi znovu narodil. Na železničnom priecestí jeho Škodu Octaviu nabral nákladný vlak a tlačil ju pred sebou tridsať metrov. Do nemocnice ho priviezli v kóme s opuchom mozgu a rozsiahlym vnútorným krvácaním.

Lekári mu nedávali takmer žiadnu nádej. Martin, ktorý má dnes 27 rokov, sa však z kómy po 44 dňoch prebral. Schudol 30 kíl, nepamätal si, čo sa stalo, nespoznával svojich najbližších, zabudol dokonca čítať i písať. Cítil sa ako troska. "Psychológovi som povedal, že chcem spáchať samovraždu," hovorí Martin.

Jeho životom bol dovtedy šport. Venoval sa skialpinizmu, turistike, cyklistike. Niekoľkokrát prešiel Alpy, zlyžoval Kriváň i Gerlach. Vystúpil aj na 5700 metrov vysokú iránsku sopku Damavand. Za týždeň prešiel na bicykli okolo celého Slovenska.

Po nehode však nedokázal chodiť, po pár metroch neistej chôdze vždy spadol. Že sa bude môcť ešte niekedy venovať svojej láske - športu neveril. Nevzdal sa však a rozhodol sa s následkami tragickej nehody bojovať.

"Znovu som sa učil hovoriť a čítať zo šlabikára, učil som sa chodiť. Najskôr som nedokázal spraviť ani jeden klik, čo bol strašný pocit," spomína Martin. Postupným tréningom sa mu však sila do rúk a nôh vracala, dnes každodenne prejde na bežkách 15 kilometrov, v lete bicykluje, pláva a behá. "Ale skialpinizmu sa už nebudem môcť venovať nikdy. Na to treba pevný krok a ten ja už mať nebudem," hovorí. Martin však kvôli tomu na duchu neklesá. "Život mám teraz trikrát radšej ako predtým, naučil som sa ho vážiť."

Chcel by povzbudiť všetkých ľudí, ktorým sa prihodilo podobné nešťastie. "Pracujem s postihnutými ľuďmi v bánovskom združení Archa. Venoval som im stacionárny bicykel a robím s nimi rôzne tréningy. Na týchto ľudí sa na Slovensku veľmi zabúda."

Úplne zdravý už nebude nikdy. "Stále sa mi stáva, že sa rozprávam s dobrým priateľom a po dvadsiatich minútach sa ho musím spýtať kto je a ako sa volá," hovorí. So svojou pamäťou sa rozhodol vyrovnať svojsky. "Keď mi niečo napadne, hneď o tom napíšem poviedku, aby som na to nezabudol." Viac ako pamäť mu však chýba niečo iné. "Chcel by som si nájsť priateľku, ktorá by moju lásku k životu prežívala so mnou. U žien však stále pretrvávajú predsudky, že po nehode som nezdravý a ľutujú ma," hovorí. "Ja ale stále dúfam, že sa mi radosť a športové nadanie raz podarí preniesť aj na deti, po ktorých veľmi túžim."