Ako mohli byť ľudia tak nekonečne nespravodliví

Margita Franklová od nežnej revolúcie bojuje o svoj majetok v Šarovciach, o ktorý prišla po vojne. Osemdesiatosemročná bezdetná vdova po židovskom veľkostatkárovi z Kömlödu neďaleko Budapešti, ktorá žije striedavo v Leviciach a vo Viedni, tvrdí, že je to dlžná svojmu manželovi.

Ich príbeh sa začal na trhu. Margitin otec choval a predával prasatá - mangolice, bohaté na tuk. Zoznámil sa so statkárom Franklom, ktorý stádo kúpil a pozval celú rodinu do Šaroviec. Statkárovmu synovi Jozefovi padla Margita do oka. Dostala sa s ním do vyššej maďarskej spoločnosti medzi vzdelaných a pokrokových ľudí. Ako 22-ročná mu povedala áno v korunovačnom kostole v Budapešti. Doviedol ju do kaštieľa v Šarovciach neďaleko Levíc, ktorý rodina kúpila od dcéry grófa Huňadyho ešte v roku 1886. K statku patrilo tisíc holdov pôdy i súkromná železnica.

"Chodili k nám obchodníci z celej Európy, od ktorých sme sa dopočuli, čo sa chystá voči Židom. Ani nám nenapadlo utekať a všetko opustiť," hovorí pani Margita.

V decembri 1943 k nim prišli žandári a ministerskí úradníci s rozkazom, že majetok musia odovzdať, lebo sú Židia. "Nasťahovali sa do kaštieľa a nás dali do domčeka pre hostí. Svokrovcov zobrali do geta, potom naložili do vagóna. Deväťdesiatročného svokra na nosidlách. Viac som ich nevidela. V noci predtým sa mi snívalo, že svokrovci sedia vo vysokej budove pod komínom a sú celí zuhoľnatení. Čudné, odkiaľ sa vzal ten sen. Vtedy sme ešte nepoznali krutý osud Židov v koncentrákoch. Až keď sa po vojne odtiaľ vrátilo niekoľko z nich, opisovali to isté," spomína.

Jozef Frankl mal výnimku, lebo sa oženil s kresťankou, no zobrali ho do budapeštianskej väznice. Margita si na úradoch vydupala jeho prepustenie. Potom ho schovala u bývalej slúžky na povale. Keď ho žandári nemohli nájsť, Margitu uväznili a neskôr žila pod policajným dohľadom v Kömlöde. Po oslobodení sa vybrala za manželom pešo do Šaroviec, kam išla tri dni aj cez mínové polia.

"Kaštieľ sme našli zničený. Usadili sme sa na majetku šafára. Z toho mála, ktoré sme mali, sme ľuďom rozdali na chlieb. Náš majetok obsadili drevorubači z Maríkovej a my sme sa len pozerali, ako sa naše hospodárstvo rozpadá. Nemohli sme získať prácu, ani prídelové lístky na stravu. Zľutoval sa nad nami kňaz - rybár a denne nám dával úlovok, inak by sme pomreli od hladu. Pätnásť ráz sme žiadali úrady o cestovný pas."

Dostali ho až v roku 1959 a odišli do Viedne. Tam sa Margita prihlásila na rekvalifikačný kurz pletenia na stroji, kde potom desať rokov zaúčala utečencov. Jej manžel, uznávaný poľnohospodársky odborník, sa dostal do rakúskej hospodárskej komory. V roku 1983 ho pochovala.

Niekoľko dní po nežnej revolúcii sa vrátila na Slovensko. V Šarovciach nemala kam ísť, kaštieľ Franklovcov z 13. storočia bol zrovnaný so zemou. Československý štát jej majetok vrátil, no teraz si naň nárokujú tí, ktorí ho získali na základe Benešových dekrétov. O majetok sa teraz súdi. Minulosť je pre ňu stále tvrdým orieškom.

"Nepochopím, ako mohli byť ľudia tak nekonečne nespravodliví. Ako mohli Židom zobrať majetok, naložiť ich do vagónov a pozabíjať," krúti hlavou Margita Franklová.