Vždy ma rozčuľovala otázka (často kladená úplne cudzími ľuďmi): "Slečna alebo pani Novanská?" Nerozumela som, načo je táto informácia potrebná pri obchodnom rokovaní alebo trebárs predavačke v obchode. Ale keďže jediné možné východisko zo situácie bolo oslovenie "inžinierka" (ktoré som neznášala ešte viac), tak som nechcene zapadla do tejto hry.
A tak som bola chvíľu slečna. A chvíľu pani. A teraz v tom mám ešte väčší zmätok ako predtým.
Anglicko ma vyslobodilo z môjho zmätku milosrdným Ms. - akýmsi neutrálnym mostíkom medzi Miss a Mrs. Akoby sa v tejto krajine snažili vytvoriť ochranné pásmo pre všetkých slobodných nad 30, rozvedených alebo žijúcich v spoločnom partnerskom zväzku bez príslušných papierov.
A tých je tu väčšina. Pokúšam sa sondovať medzi najbližšími kolegami. Medzi oslovenou pätnástkou žijú manželským životom traja (z toho u jednej kolegyne ide o pokus číslo 2).
V Bratislave sa vraj rozvádza viac ako polovica manželstiev. Ak je to pravda, mám, žiaľ, podiel na tejto smutnej štatistike. Vydávala som sa šťastná a zaľúbená, plná ideálov a predsavzatí. Ale akosi mi nikto nedal príručku na manželstvo. Návod, ako ho prežiť. Zaručený recept na večné šťastie.
Nech sme robili, čo sme robili, kopili sme jednu chybu za druhou. Pri každom pokuse nabrať správny smer sa naše cesty ešte viac rozišli. Hľadali sme vzory, ktorých bolo akosi málo.
A nakoniec sme to jedného dňa vzdali. Bez hystérie, kriku a osočovania. Boli sme si príliš blízki na to, aby sme si ubližovali. Ale obaja sme vedeli, že nie sme šťastní a že nerobíme šťastným ani toho druhého. Tak sme si dali šancu skúsiť to znova. Niekde inde, s niekým iným.
Preto si už nejakú tú chvíľu píšem do kolonky dotazníkov stav rozvedená.
Ja som si zvykla, okolie už menej. Byť slobodnou bohémkou je teraz celkom populárne - veď kto by nechcel žiť rozmarným životom Carrie Bradshawovej alebo Bridget Jonesovej? Kto by sa však chcel stotožniť s rozvedenou tridsiatničkou?
Rozvod je prehra a prehra je nezabudnuteľné postihnutie. S postihnutými sa koná ťažko. Sami nevieme, či ich ľutovať, alebo sa im vyhýbať. Pretože nám bolestne pripomínajú naše vlastné zlyhania. Alebo sa hanbíme pred nimi prezentovať vlastné krehké šťastie?
Som pritom rovnaká ako predtým. Mám rovnaké slabosti, zvyky a zlozvyky. Mám dobré a zlé dni, usmievam sa, či sa zlostím.
Možno mám len o jednu veľkú skúsenosť viac. Možno som o niečo opatrnejšia, citlivejšia a zraniteľnejšia. Možno si trocha viac vážim veci, ktoré som v minulosti pokladala za samozrejmé.
A možno viac a dlhšie bojujem za veci, ktoré pokladám za dôležité.
novanska.blog.sme.sk
