Vymyslel múzeum gýčov i uličku nosov

Roman Vykysalý o sebe nerád počuje, že je výnimočný. "Ak je na mne niečo výnimočné, tak to, že mám v priezvisku tri ypsilony," nezaprie invenčného ducha vyhlásením, ani tým, že je spoluautorom uličky slávnych nosov či iniciátorom vzniku múzea gýčov.

Tohto vyštudovaného umeleckého kováča má verejnosť zafixovaného aj ako jedného zo zakladateľov Kremnických gagov. Festival humoru a satiry funguje bez prestávky už 25 rokov, čo je na Slovensku rarita. Z Kremnice sa stáva hlavné mesto slovenského humoru.

Ulička slávnych nosov je len jedným z jeho míľnikov. Symbolicky ju vlani otvoril Milan Lasica a prvý nos patril jeho spolupútnikovi Júliusovi Satinskému. Tento rok je na rade nos Jara Filipa a po ňom príde zrejme chvíľa pre Viktora Kubala staršieho.

Zopár metrov od uličky stojí už aj múzeum gýčov, ktoré vlani odštartovalo úspešným panoptikom. "Ideme tak ďaleko, že chceme gýč povýšiť na umelecký štýl. Už dávno do umenia žiaden štýl nepribudol," hovorí Vykysalý. Tento rok bude na gagoch aj sympózium s témou gýč.

A, samozrejme, nebudú chýbať majstrovstvá Európskej únie v hraní guličiek. Tie sa v meste konajú po tretí raz. "Je to recesia a nostalgia súčasne. Kedysi to bola najobľúbenejšia jarná hra, a takmer zanikla."

No a aby toho nebolo málo, novinku chystá Roman aj na november. Chce založiť SZM - Spolok zostarnutej mládeže. "Z trojčlenného prípravného výboru sme sa však zišli na pive iba dvaja, takže už druhý rok je táto iniciatíva ohrozená," nostalgicky pokyvuje hlavou tento 47-ročný muž.

Pred hapaningami tohto typu ho vlastne verejnosť poznala najmä ako herca Kremnického divadla v podzemí. To už roky neexistuje rovnako ako nefunguje klub Labyrint, kde sa to všetko - s iniciatívou Ján Fakla a Anton Brčku - začalo.

Na tohtoročných gagoch by chceli bývalí aktéri divadla oprášiť v novej verzii hru Non Theatro Buffo alebo Sága gagu slovenského. Radi na ňu spomínajú - aj preto, že s jej uvedením pred rokmi mali nemalé problémy.

Vykysalý: "Členovia divadla by vedeli napísať knihu na tému Poznaj svojho eštebáka. Väčšina našich hier mala za socializmu problémy. My sme tých svojich eštebákov poznali. Dnes sa smejeme, že to boli spolu s kultúrnymi kritikmi naši najvernejší diváci. Nenechali si utiecť ani jednu hru a striehli na každé slovíčko."

Hneď v prvej hre - Smetisko - sa našli, problémy mali aj s hrou Jana Faklu Mária Terézia, alebo Terézia Mária. Pointa bola v obrátenom pohľade do zrkadla. Panovníčka sa po 40 rokoch vládnutia pýtala sama seba, aký to malo všetko význam. V tom roku sa však - náhodou - slávilo aj 40. výročie Víťazného februára.

"Odohrali sme jediné predstavenie. Skúšobné. Sedeli na ňom štyria predstavitelia kultúrnej komisie a výborne sa bavili. Potom povedali - Nie. A bolo po hre."

Romanove herecké výkony si vtedy všimli aj v profesionálnych divadlách, dostal viacero ponúk odísť na väčšiu scénu. No on sa rozhodol ostať v Kremnici. "Neľutujem," presvedčivo hovorí. A vlastne je jedno, v ktorom meste bude chodiť po uliciach so svojím vnútorným hnacím motorom.

KVETA FAJČÍKOVÁ