Zažila som jeden z najhorších dní vo svojom živote. Prišla som o najstaršieho syna.
Nie, nezrazilo ho auto, ani ho nezobrali do protidrogovej liečebne. Má pätnásť rokov a práve si vybavil občiansky. Bolo mi do plaču. Často som mu opakovala, že keď bude mať občiansky, tak potom... Ten deň je tu a mne sa nezdá, že by bol môj syn rozumnejší a dospelejší, ako pred pár rokmi.
A aby som bola ešte viac na mäkko, v odbornom časopise som si prečítala, že dieťa môžeme formovať do jeho pätnástich rokov. A ja som ho chcela ešte všeličo naučiť a vysvetliť mu a vystríhať ho (aj ho ostrihať) a... Už je neskoro.
Zdá sa mi, že od jeho narodenia prešlo len niekoľko rokov. Neverím, že je to už pätnásť. Nechápem, kde sa stratili všetky tie dni. Sú navždy preč.
Až teraz si uvedomujem, ako často som mu povedala: "Teraz ma chvíľu nechaj, chcem si pozrieť správy." Alebo: "Vieš, čo? Povieš mi to zajtra." Alebo som vôbec nevnímala, čo mi hovorí, a spýtala som sa ho niečo úplne iné a od veci.
Teraz len krútim hlavou. Všetko je preč a zostali len malé záblesky dní, keď bol bábätko. Pamätám si, ako som ho prebaľovala, kúpala v oranžovej vaničke, ako ma boleli kríže, keď sa učil chodiť a ako sedel v obývačke na koberci a hrali sme sa s autíčkami, varechami a hrncami. Pamätám si, ako som ho nosila do škôlky a ako som ho učila bicyklovať.
Lepšie si pamätám veci, ktoré boli dávno, ako posledné dni. Pochopila som, prečo. Vtedy som bola nútená venovať mu svoj čas. Ledva som čakala, kedy narastie a ja budem mať potom čas pre seba. Nedočkala som sa. A nielen pre narodenie jeho troch ďalších súrodencov.
Po príchode domov som väčšinou už vo dverách kričala, prečo mám pod nohami rozhádzané školské tašky a topánky. Prečo je tam plno blata a či som ja otrok, aby som po všetkých upratovala.
Ani som poriadne deti nepobozkala, a už som ich odháňala od počítača a hnala ich robiť úlohy. Ani som sa neprezliekla a už som dávala variť vodu na cestovinu, aby bola večera čím skôr hotová.
Rýchlo som vyvesila bielizeň, čo som dala ráno prať a zároveň som hrešila deti, že neumyli riad, nevyniesli smetný kôš a že sa v celom byte váľajú ponožky, obaly od keksov a kelímky od jogurtov.
Potom som si to vyčítala, ale na druhý deň som to urobila znova.
Až pri pohľade na nový občiansky môjho najstaršieho syna mi došlo, aká som bola hlúpa. Svoj čas som venovala úplne iným ľuďom. Napriek tomu si z nich väčšinu vôbec nepamätám. A to už nehovorím o čase, ktorý som venovala veciam.
Mám šťastie, že mám ešte tri deti. Nevzdám sa však ani toho najstaršieho. Nikdy nie je neskoro. Riadením osudu som zostala z práce doma. Najvyšší čas. V škole sú do konca týždňa chrípkové prázdniny a ide Veľká noc. Čaká ma poriadne upratovanie.
culakova.blog.sme.sk
