Slovenský farár slúžil v Amerike Hispáncom

Škody, ktoré u nás napáchal komunizmus, narobila v Amerike konzumná spoločnosť. Hovorí to Branislav Čaniga, správca bratislavskej farnosti v Lamači. Nevyčítal to z odborných publikácií, ani sa to nedozvedel od vševediaceho suseda.

Čaniga to vie z vlastnej skúsenosti. Šesť rokov strávil na fare v Jolliete, neďaleko Chicaga. Dostal sa tam ako začínajúci farár, zo služby v Nových Zámkoch. Mal rok po vysviacke. V máji 1997 mu to arcibiskup Sokol oznámil, v júli tam už bol.

Nadriadení mu síce povedali, že ide medzi krajanov, no na mieste zistil, že po slovensky tam takmer nik nehovorí. "Slovenské liturgické knihy som teda odložil. Za šesť rokov som mal omšu v rodnom jazyku len štyrikrát. Ešte dobre, že som to na začiatku nevedel," smeje sa.

Začal študovať španielčinu, aby sa dorozumel. Značnú časť obyvateľov v Jolliet tvorili Hispánci. O rok si pridal francúzštinu a pol roka pred odchodom si urobil jeden semester konverzačnej arabčiny.

Vďaka rôznorodej komunite zažil aj to, čo iní poznajú len z filmov. Bohoslužby sa niekedy podobali veľkolepému divadlu. "Gospely, typické pre Afroameričanov, sa spievali s veľkým oduševnením. Mexičania zase nepoužívali organ, dávali prednosť gitare."

Čanigu tešilo aj to, že prístup mladých Američanov k viere bol pozitívny. Svoje vyznanie dávali najavo kdekoľvek.

"Možno preto, že ich rodičia neprešli obdobím perzekúcie cirkvi, ako to bolo u nás. Vtedy sa v nás vytvoril mechanizmus, že keď sa na verejnosti začalo hovoriť otvorene o viere a náboženstve, boli sme radšej ticho, aby z toho neboli nepríjemnosti."

Tam to bolo iné. Američania bežne hovorili kamarátom, že sa za nich pomodlia, že idú do kostola, debatovali o Písme. Nič neskrývali, nekamuflovali, pokladali to za absolútne prirodzené. Negatívum tej spoločnosti bol skôr konzum. "V niektorých veciach boli veľmi povrchní."

Raz mu ktosi vykradol faru aj v jeho prítomnosti. Prechádzal štvrťou, kde boli drogoví díleri. Prestrelky na ulici neboli vôbec nezvyčajné. "Bolo zdrvujúce vidieť, že pre niektorých ľudí akoby život nemal hodnotu. Ani keď niekoho zabili pri prestrelke, nebrali to ako tragédiu."

Na jednej strane bola silná viera, na strane druhej bolo pohŕdanie životom.

Odlišnosť spoznal aj v chorobnom postoji Američanov k dotýkaniu sa detí. "Voči maloletým deťom som mal fyzický odstup, aby som sa vyhol obvineniam. Nebral som to paranoidne, deti som niekedy pohladil po hlave, ale zásada bola taká, že na fare nikdy nemohol ostať kňaz v prítomnosti neplnoletej osoby sám."

Prípady, keď vypočítaví rodičia využili dieťa ako volavku, kňaz ho priateľsky pohladil, a oni potom z toho urobili škandál obchytkávania a sexuálneho obťažovania, tam vôbec nie sú výnimkou.

"Chceli vysúdiť peniaze a kňazi mali limitované možnosti na svoju obranu. Keby moji bývalí farníci vedeli, že v Bratislave bežne organizujeme na fare tábory pre deti, ktoré tu aj prespávajú, určite by sa zhrozili."

Farár Branislav Čaniga odchádzal do Ameriky ako 24-ročný, dnes má 32. Domov sa vrátil rád, no hovorí: "V každej krajine bol iný pastoračný štýl, všade boli ťažkosti, s ktorými som sa musel popasovať, ale ľudia sú všade rovnakí. Aj napriek tomu, že hovoria inou rečou, majú inú mentalitu a odlišnú kultúru."

MARÍNA DOBOŠOVÁ