Daniel Godány strávil tri roky na potulkách v Španielsku (ilustračné foto), kde si odskúšal aj úlohu bezdomovca. FOTO SME - PAVOL FUNTÁL |
Málokto z umelcov sa môže pochváliť tým, že žil v cigánskej štvrti a vyskúšal si rolu bezdomovca, ani tým, že spával so slzným plynom v jednej ruke a s kladivom v druhej. Tanečník a muzikant Daniel Godány si to všetko odskúšal v Španielsku. Spočiatku tam šiel na tri mesiace, no zostal tam tri roky.
"Šli sme tam s hudobníkom Matúšom Kohútkom. Chcel som sa zdokonaliť vo flamencu, naučiť sa po španielsky a, samozrejme, čosi zažiť. Po troch mesiacoch v Seville sa nám však minuli peniaze, prácu v odbore sme nenašli, tak sme šli k moru do Malagy, kde sme žili na ulici a privyrábali si ako pouliční umelci."
Na náročný život pouličných hudobníkov si nezvykali ľahko. "Presúvali sme sa s veľkým batohom na chrbte, s päťlitrovou kanistrou pitnej vody a igelitovými taškami potravín. Denne sme prešli asi 12 kilometrov peši vo viac ako 40-stupňových horúčavách. Stále sme hľadali nové miesta na prespávanie."
Najskôr spávali na pláži. Tam to však nebolo bezpečné pre ilegálnych prisťahovalcov, ktorí okrádali a bili ľudí. Na čas zakotvili v lese. Tam prespávali v starej románskej zrúcanine. Nakoniec sa aj rozdelili.
"Slovenský folklór s heligónkou a drumbľou v požičaných krojoch v dvojici toľko nevynášal, osamostatnili sme sa pre vyšší zárobok. Matúš zostal pri hudbe, ja som hral na ulici pantomímu. Náš zisk bol tak dvoj- až trojnásobný. Za hodinu sa mi niekedy podarilo zarobiť aj osemsto korún!"
Miestni ľudia sú už síce na žobrákov - kam počítajú aj muzikantov - zvyknutí. Zato turisti reagovali spontánne a pozitívne. "V tomto boli neprekonateľní Japonci, ktorí híkali, smiali sa, kričali od údivu, a dokonca sa klaňali. Samozrejme, nikam nešli bez svojich povestných fotoaparátov," smeje sa Daniel Godány.
V Španielsku zostal napokon sám, Matúš sa vrátil už po roku. "A práve vtedy som sa dostal k práci tanečníka v kabaretnej skupine. Tancovali sme po hoteloch v rámci večernej animácie."
Vtedy ešte po španielsky poriadne nevedel. Išiel tam bez znalosti jediného španielskeho slovíčka, myslel si, že im pomôžu základy angličtiny. "Na mieste sme však zistili, že po anglicky nevie takmer nikto. Ale mal som zase vyše 10-ročné skúsenosti s tancom, s ostatnými sme si preto rozumeli bez slov, prostredníctvom pohybov."
Daniel vymenil po roku kabaretnú skupinu za skupinu flamencových tanečníkov a jeho poslednou zastávkou bola práca na exkluzívnej výletnej lodi, kde tancoval flamenco pre bohatých turistov. A aby to bolo pestré, porovnával to so svojím krátkym bývaním v cigánskej štvrti.
"Výzorom pripomínam Španiela." Čierne zvlnené vlasy, tmavé oči a tmavá pleť. Nik mu na ulici nekontroloval doklady. Len Rómovia sa mu vysmievali potom, ako sa dozvedeli, že má niečo s flamencom.
"Raz ma pozvali na oslavu, kde mi prikázali, aby som sa predviedol. V očiach mladých dievčat som doslova videl pohŕdanie." Časom sa však skamarátili. "A ku koncu pobytu ma už celkom brali medzi seba," spomína Daniel. Za tri roky života tam sa podľa vlastných slov naučil viac ako za desať predchádzajúceho.