FOTO – DESANA DUDÁŠOVÁ
Vladimír Mečiar nechcel autorizovať tento rozhovor s tým, že nemá čas. Nemienil si ničím narušiť sviatočnú atmosféru s rodinou v sídle Elektra. Spolu budú sláviť aj dnešný Silvester, o politike sa zrejme zhovárať budú, o podnikaní skôr nie. Mečiar hovorí, že do biznisu svojich detí nemieni zasahovať aj kvôli pokoju v rodine. Stále je totiž presvedčený, že nie je konfliktný typ. Ak mal výhrady voči svojim ľuďom vo vláde alebo v HZDS, malo ísť o netotožnosť názorov a on rokuje rád s pragmatikmi. Aj preto bol pre neho prijateľnejším partnerom pri rokovaniach o delení ČSFR Václav Klaus, nie Václav Havel.S Klausom vás dokonca porovnávajú. Hovoria, že ste rovnakí – chladní, pragmatickí. V ktorej rovine by ste ho porovnali so sebou vy?
„My sme mali prvú možnosť komunikovať v roku 1990. Bol pokus postaviť nás proti sebe tým, že mi bola ponúknutá funkcia predsedu federálnej vlády. Ale s tým, že Klaus nebude. Ja som to vtedy prezieravo neprijal.“
Kto vám to ponúkal?
„Prezident Václav Havel, a boli prítomní všetci vedúci funkcionári ČR. Pán Čalfa tam stál, hovorím – Marián, ty si sadni, ako predseda federálnej vlády si prišiel a ako predseda aj odídeš. V roku 1991 Klaus pochopil ako prvý, že na Občianskom fóre sa nedá nič postaviť – založil si vlastnú politickú stranu, doteraz v Čechách pôsobí. Ostatní sa snažia zdokonaľovať jeho systém, nevymýšľajú nič nové. Bol jediný, ktorý Slovensko poznal, ktorý ho celé prešiel, ODS bola predsa vo voľbách v koalícii s Holčíkovou DS. Keď sme si v roku 1992 sadli spolu za stôl, bol zásadový, korektný, pracovalo sa s výhľadom dvadsať, tridsať, štyridsať rokov. Na tejto báze sme spoločne vypracovali model, ktorý je neprekonaný a už v tom čase bol unikátny.“
Tá dráha je takmer identická aj profesne. Aj on si založil vlastnú stranu, aj jeho odvolávali, aj od neho ľudia odišli a založili si stranu. Takisto sa ale hovorí, že je aj chladný a vypočítavý. Ste taký aj vy?
„Pokiaľ ide o rozhodnutia, tam sa iný ani nedá byť. Predsa však je medzi nami istý rozdiel. My sme mali dva svety – ja som bol dobrý v štátoprávnej rovine, on v ekonomickej. Vzájomne sme sa dopĺňali. Uznávam, že som oproti nemu emotívnejší.“
To je pravda. K jednému z emotívnejších zážitkov patrí aj váš spev v STV, keď ste sa lúčili po voľbách v roku 1998. Urobili by ste to znovu? Bola to emotívna záležitosť či chladný kalkul?
„Niektorí hovoria, že to bolo vypočítané. Nebolo. Pýtali sa ma, čo chcem občanom povedať. No čo chcem povedať? A niektorí tú pesničku Spánombohom, idem od vás spievajú a niekde ju zakázali hrať, lebo je to vraj Mečiarova pesnička. Pritom pochádza aj z Oravy, aj z Moravy.“
Hovorilo sa aj, že ste sa pri tom bavili?
„Nie je to pravda.“
Predsa len, trojnásobný predseda vlády a príde mu ľúto, že odchádza? Nebol to potom prejav slabosti?
„To nebolo v tom, že odchádzam. To bolo vypočítateľné dávno predtým. Hovorili sme o tom, že to môže byť, uvedomoval som si slabosti aj mojich tímov. Svoj odchod som aj prijal, bol som tam veľmi uštvaný. Keby ma nechali pracovať ďalšie obdobie, dnes tu nemusím byť. Mne bolo ľúto toho, čo v spoločnosti príde.“
To, čo bolo, však nemuselo byť príjemné. Bol zavlečený Kováč, zavraždený Remiáš, sledovaní politici a novinári.
„Myslím, že moje predvedenie na políciu a útok na dom bolo horšie ako zavlečenie Kováča. Nakoniec, Kováčovi toto pomohlo. Vražda Remiáša – v tomto štáte je každý rok zavraždených niekoľko ľudí a nehovorí o tom nikto. Ako vyšetrujú vraždu Duckého? Dodnes nič nevedia a zanedbali všetko, čo bolo možné. Remiáš – vie sa, kto ho zavraždil. Spájanie to s politikou je nezmysel. SIS – jej reálna sila bola taká slabá, že viac pôsobila ako strašiak.“
V každom prípade, postavili by ste do čela SIS Ivana Lexu znovu?
„Nebola chyba v osobe Lexu. Spravodajských hier tu bolo rozohraných veľa. A išli aj zo zahraničia. Napríklad fax Illiescovi, že pripravujem nejaké povstanie v strednej Európe, bol odoslaný zo Švajčiarska, fax bol namontovaný len na okamih odoslania správy, vzápätí bol odmontovaný. Jasná spravodajská hra.“
Možno to poslal práve Lexa.
(Smiech.) „Nie. Bolo tu rozrobených viac vecí. Napríklad nálože podhodené na mítingu kresťanských demokratov.“
Veď sa hovorilo, že to urobil človek spojený so SIS.
„Nie, tá osoba, ktorá to urobila, bola nájdená. SIS ju pomohla vypátrať, polícia vyšetrovať, bolo zrušené rozhodnutie vziať ho do väzby a vzápätí ušiel do zahraničia. A jeho nikto nehľadá, ani tie kontakty, ktoré boli, s prepojením na politické kruhy. Nie našej strany.“
Poviete ktorej?
„To si nepamätám. (Smiech.) Ale keď bude treba, spomeniem si. Ale podstata je v tom, že všetko, čo sme urobili po rozdelení, kus dobrej roboty, bola tu napríklad najnižšia inflácia v strednej Európe, to všetko sa zakrýva takýmito kauzami. To je obraz deformácie toho štátu.“
Tak možno pri tomto vašom pomenúvaní rizík, ktoré nebudem hodnotiť, je namieste tá otázka – postavili by ste na čelo SIS ešte raz toho Ivana Lexu?
„Nedá sa dvakrát vstúpiť do tej istej rieky. Ja problém nevidím v osobe Lexu, ale v reakcii prostredia naň.“
Takže na základe tej reakcie asi nie.
„No, myslím, že nie. Ale nie preto, že bol zlý. V reakcii okolia na neho, pretože viem, čo SIS mohla, čo mala, viem, za akých podmienok.“
A bol schopný?
„Ešte vám iné poviem. Mňa táto istá SIS sledovala ako predsedu vlády, do aparátu Úradu vlády na kontrolný odbor mi dali svojho agenta s cieľom, aby vyvolával dezinformácie v spoločnosti. Robil to Mitro s Cibulom. Dielo SIS bolo rozširovanie škandálu o mne a Nagyovej.“
Ale ona bola do vás zaľúbená, nie?
„Nemyslím si to. Ďalšieho človeka mi dali na sekretariát, ďalej do volebného tímu HZDS, v roku 1992, nech pán Zemko sa hrdí, ako chce, strčili mi človeka z FBIS do mojej ochranky. Mal zbierať informácie o mne. Keď sa toto stávalo voči legitímne zvolenému predsedovi vlády a predsedovi Rady obrany štátu, bolo to normálne? Pracovalo sa na krokoch voči mne. A ani Mitro, ani ostatní si nevážia, že neboli za to trestne stíhaní, že sa veci riešili len politicky.“
Ale ako človek v tej funkcii ste to mohli očakávať?
„Nie. Uvediem ďalší príklad – Ivan Lexa bol požiadaný prezidentom SR v utajenom spise, aby mu podával informácie o členoch vlády a poslancoch NR SR. Ja som to v živote neurobil. Aj Lexa odpovedal Kováčovi, že to nebude robiť. A Kováč bol morálny, a my, čo sme tieto kroky nerobili, nemorálni? Aj keď si myslím, že nemal právo ten spis utajiť, ten spis existuje, je na SIS založený. Celá SR sa točí okolo spravodajskej služby, akoby iný problém nemala, všetky politické strany. Pritom vývoj išiel od FBIS, od vojenskej spravodajskej služby k Mitrovskému vedeniu, potom Lexovskému, znovu je tu Mitro. Ja si nemyslím, že je to lepšie, myslím, že je to horšie, len sa o tom nehovorí.
Kým sa ľudia Lexovej SIS nepodieľali na zavlečení Kováča, tiež sa o nej príliš nehovorilo.
„Nemyslím si, že účasť ľudí zo SIS sa preukázala. Ani súdne spisy, to, čo vyšetrujú, to nepotvrdzujú. Myslím si, že únos bol namierený proti mne.“
SIS to zrejme tak zbabrala, že vám to naozaj nakoniec len poškodilo.
„Nemyslím si, že to urobila SIS.“
Český novinár, ktorý s vami robil nedávno rozhovor, mi povedal, že kedykoľvek vytiahne ktorýkoľvek český denník alebo týždenník vás, rozhovor s vami, je o to vždy záujem. Že o súčasného premiéra Dzurindu je záujem oveľa menší a o prezidenta SR Schustera takmer žiadny. Tu ide aj o predaj tých-ktorých novín, časopisu. Máte vysvetlenie? Máte to niekde v sebe, intuitívne, alebo sa vedome viete predávať?
„To by som ťažko mohol prijať, som akosi nepredajný. (Smiech.) Po druhé, keď zoberiem do úvahy svoju tvár, nemyslím, že som nejaký missák, ani nie som herec. Ak, tak možno je zaujímavé to, čo hovorím. A pravdu povediac, vy ste počuli nejakú hlbokú myšlienku od Mikuláša Dzurindu? Ja dobre počúvam, ale tie myšlienky nepočujem.“
Raz za čas, napríklad v zahraničnej politike, áno.
(Smiech.) „Raz za čas.“
Máte dar – napriek nepredajnosti – predať svoje vyjadrenia, kroky? Alebo to skutočne niekedy robíte programovo, že si poviete – toto zaujme, toto bude v novinách a urobíte, poviete to?
„Nie, nie. Sú politici, čo majú imidžmejkrov, tí vyhodnotia, čo sa má v ktorý deň vykonať a čo treba povedať. To je výsledok analýz. Keď o mne hovoria, že sa zatvorím niekde, tak vtedy sa vyrovnávam so sebou a analyzujem. Z toho mi vyjde nejaký záver – a niekedy, aby sa jedna veta povedala, treba niekoľko sto druhých viet prečítať. Takže reagujem intuitívne. Vy, novinári, určujete témy – ja na ne odpovedám. A niekedy sa mi podarí do toho, čo mi dáte, odpovedať niečo naviac a vsunúť tam aj to, čo sa ma nepýtate – keď si myslím, že by bolo dobré o tej veci hovoriť.“
Spomenuli ste – keď sa niekde zavriem. Takisto ste hovorili, že ste emotívnejší. Neviem, ako to vyhodnocujete vy, ale niektoré vaše reakcie sú naozaj až dramatické. Známe sú vaše odchody „niekam“, hovorí sa tomu „za medveďmi“. Aj ako predseda vlády ste zrazu niekam odišli, na týždeň, na dva. Kde ste to vlastne chodili?
(Smiech.) „Túto legendu mi urobili moji spolupracovníci z HZDS. Naozaj som im raz oznámil, bola to roztržka vnútri HZDS, ozaj som vtedy dal Michalovi Kováčovi papier s tým – urob s tým, ako chceš, vzdám sa všetkej činnosti v politike, keď chceš, rob to ty. Buď toto urobíš a odovzdáš ten papier, preberáš na seba zodpovednosť, alebo, ak nechceš brať zodpovednosť, tak sa tomuto prispôsob. A ozaj som im dal na výber, aby si rozmysleli, čo chcú robiť. Vtedy som bol v Trenčíne a nakoniec ich môj syn po dvoch dňoch za mnou doviedol, papiere mi vrátili naspäť a požiadali ma, nech sa vrátim.“
Kde tam v Trenčíne?
„V tom byte, ktorý sme vtedy mali. Teraz patrí synovi. A keď som bol predsedom vlády, tak všetky moje úlety boli na dve miesta. Jedno bolo Trenčianske Teplice – vždy to bolo vtedy, keď si bolo treba poupratovať v sebe, keď boli problémy, ktoré nemali jasné riešenia. Keď ste priamo v tom a nemáte odstup, môžete rýchlo urobiť chybu. A niekedy aj neviete, čo vlastne urobiť. A odchádzal som aj do Tatier – tam som si nosieval spisy, zatvoril som ich do jednej miestnosti, seba do druhej a po jednom spise som ich vyberal a študoval. Tak toto boli tie moje úlety – vyrovnať sa so sebou alebo s vecami, kde nie je jasno. Zistiť si to a poukladať.“
Vy ste mali spory s viacerými členmi vášho tímu. Začalo sa to Andrášom, končilo Michalom Kováčom. Máte pocit, že ste konfliktný typ, že prichádzate s niektorými ľuďmi do stretu skutočne častejšie ako iní?
„Vôbec si nemyslím, že som konfliktný. O konfliktoch sa začalo hovoriť kvôli Andrášovi. Toho zneužívali BIS, niektorí politici, podarilo sa mu vyrobiť pár trapasov a nakoniec sa mu vo funkcii ministra podarilo opiť – jazdil služobným autom po Bratislave, cez vysielačku menoval, odvolával príslušníkov polície. A to bolo šantenie do rána. Vysielačky sa prenášajú na záznam a ten záznam ktosi priniesol. Slová, ktoré tam boli, sa nehodí hovoriť.“
Podobné Ďuračkovmu slovníku?
„Nie, Ďuračka bol slušňák. Takýto postup som nemohol ako predseda vlády tolerovať, tak som rozhodol, že musí odísť. Na koaličnej rade bolo povedané, že neodíde. Ja som povedal, že sa s tým nemôžem stotožniť. Alebo nebude tento človek ministrom, alebo ja nemôžem byť predsedom vlády, ktorej koaličná rada toto toleruje.“
A čo najkrikľavejší príklad – Michal Kováč?
„Príčinou toho sporu nie je Lexa. Celý spor okolo Lexu je fingovaný. Šlo o Romana Zelenaya. On bol šéfom tímu, ktorý pripravoval vnútri HZDS Kováčovo zvolenie za prezidenta. Michal Kováč sa zaviazal, že Zelenay bude po jeho zvolení šéfom Kancelárie prezidenta SR. Kováč bol zvolený, Zelenay nastúpil a Kováč ho vyhnal. Povedal, že človek takto spojený s HZDS nemôže byť šéfom jeho kancelárie. Šiel som za ním, prečo to urobil, navrhol mi, aby som si ho dal k sebe, za vedúceho Úradu vlády. Hovoril som, že tam mám Lexu. Kováč mi hovoril, že sa pripravuje funkcia v SIS, tak nech tam dám Lexu ako riaditeľa. To bol jeho návrh. Ja som ho podal, ale za Michalom Kováčom prišiel Milan Kňažko, povedal mu – ‘To bude druhý Berija, vieš, čo ten všetko o nás vie‘. Tam kdesi sa Kováč zasekol a povedal, Lexu nie. Ja som si vydýchol, zostal mi ako vedúci úradu, Zelenaya sme potom riešili na ministerstve kultúry ako štátneho tajomníka s tým, že vo vhodnom okamihu prejde na ministerstvo zahraničných vecí. Okolo Lexu bola preto umelo vytvorená bublina, ktorá nijako, nič neovplyvňovala. Môžem povedať, že v tom období Lexa ani na SIS nechcel ísť, on sa v tom okamihu tej SIS úprimne bál. Nemal s tým skúsenosti a vedel si utvoriť obraz o tom, kam by šiel – má IQ okolo stopäťdesiatky a vysoké kombinatorické schopnosti. Nemal vtedy záujem veľmi o SIS. To, že sa uchádzal o to miesto, bolo skôr dôsledkom môjho presviedčania a Kováčovej žiadosti.“
Vy si s Lexom tykáte?
„Nie, dodnes si vykáme.“
S kým si tykáte? Tých ľudí je veľmi málo.
„Zachovávam zdvorilosť voči každému a väčšina zachováva zdvorilosť voči mne. Pre mňa je vykanie prejav úcty a zdvorilosti, i keď, samozrejme, sú aj iné formy.“
Vždy ste si zachovávali odstup, aj keď ste boli mimo politiky?
„Samozrejme. Bolo to dané spôsobom života a potom situáciou po roku 1968. Je to jeden zo spôsobov sebaochrany.“
Koľko ste stihli byť v komunistickej strane? Počítalo sa to na mesiace?
„Od roku 1963 do roku 1968.“
Koľko rokov ste potom boli tavičom?
„Tri roky. Keď som bol vyhlásený za nepriateľa socializmu, dostal som sa tam, dokonca po protekcii, zarábalo sa tam o dve alebo tri koruny viac ako inde. Bola to síce namáhavá práca, ale aj tam som obstál dobre.“
Však s kariérou boxera vás museli aj chcieť.
(Smiech.) „Tá kariéra boxera je dosť prehnaná. Ako človek na tú dobu so slušným fyzickým fondom som hľadal šport, ktorý by som mohol robiť. Po tréningoch s džudistami a zápasníkmi som prišiel na tréningy pästiarov. Boli veľmi tvrdé. Trénoval som aj na vojne v Rudej Hvězde Bruntál. Ten šport ma zaujal neobyčajnou fyzickou náročnosťou. A mal som aj otca, ktorý ma bil, keď som sa bil. (Smiech.) Vždy som dostal najväčší výprask od vlastného otca. Tak som si musel nájsť niečo. Ale nebol som žiaden bitkár. V mojom okolí poznali moje fyzické parametre, tak som nemusel dokazovať svoju silu nikomu.“
Roman Kováč povedal, že napriek všetkému vás obdivuje, pretože ste našli slovo, ktoré oslovuje ľudí. Je ním národ. Je to zrejmé. Vám ale neprekáža veková a intelektuálna hranica vašich sympatizantov?
„Mám tých ľudí rád a veľmi si ich vážim. Pokiaľ ide o upodozrievanie z intelektuálnej malosti, v ich mene si to vyprosujem, pretože našimi voličmi je slovenská inteligencia, združenie Slovakia Plus, kde sú slovenskí ekonómovia, spolky spisovateľov, umelcov, novinárov, ktorí predstavujú slovenskú špičku. A hovoriť opak je veľmi nespravodlivé. Situácia sa zlepšuje v kategórii voličov pod dvadsať rokov. To sú tí, ktorí nastupujú za posledné tri roky a reagujú na vývoj trošku inak. Ja si týchto ľudí vážim, dokázali to, čo mnohí intelektuáli z tej druhej politickej strany nedokázali. Mať názor, stanovisko, vedieť si ho obhájiť. Právo občana je totožné, či je akademik, alebo kopáč. Urážali by sme samotný princíp budovania občianskej štruktúry, keby sme niekoho z toho vyčleňovali. My máme stabilnú voličskú základňu, stabilné stranícke štruktúry, stranu dobudovanú. Prečo nik iný nemôže toto oznámiť? Dnes máme virtuálne strany – ANO, Smer, ktoré sa sústredia na osoby, a štruktúry nie sú. Máme strany, ktoré sa síce hlásia k tradičným hodnotám, ale bez podpory ľudí.“
S tými virtuálnymi stranami budete musieť po voľbách rokovať. Neobávate sa, že bude situácia rovnaká ako v roku 1998? Aký by bol pre vás osobne výstup, keby HZDS nedokázalo zostaviť vládu?
„Je to všetko predčasné. A samozrejme, toto všetko platí za predpokladu, že by nás nenapadlo, že chceme mať absolútnu väčšinu v NR SR. (Smiech.) Ale zatiaľ nás to nenapadlo.“
Model Trenčína v NR SR, áno?
(Smiech.) „Takže všetko je otvorené. Tieto strany sa môžu modelovať, môžu mať nejaký návrh na spoluprácu, ale väčšina tých, ktorí ešte dnes dôležito gestikulujú, bude voľbami 2002 odmietnutá. Ak by aj chcel niekto Slovensko tlačiť tak ako v roku 1998 v roku 2002 – všetci proti Mečiarovi, tak si myslím, že už dnes sa chápe, že ja nie som hlavným problémom Slovenska. Potenciál HZDS je celkom slušný, v regionálnych voľbách sme ponúkli všetkým – poďte do koalície. Dokonca aj v Trenčíne. Ponúkali sme miesto na kandidátke, nechceli. Každý urobil rozhodnutie za seba. Keď sa obnažia ekonomické pozadia tohto štátu, budú také krízové, že v roku 2002, a najmä v roku 2003 budeme prosiť, aby bol niekto ochotný riziko obnovy ekonomiky a finančných inštitúcií podstúpiť.“
Nakoniec môže byť prijateľná aj SMK. S tou by vás možno aj okamžite akceptovalo zahraničie.
„Všetky takéto úvahy sú predčasné. SMK je legitímnou stranou na Slovensku. V čom sa rozchádzame: Po prvé – my chceme budovať samostatný štát s rešpektovaním práv menšín, nie vytvárať etnické rozdiely. Po druhé – postoj k Benešovým dekrétom. Po tretie – SMK by musela rešpektovať program rozvoja Slovenska ako taký. SMK je založená na etnickom princípe. SMK tiež vydiera, keď jej ide o jej program, ale povedal by som, že zo súčasných strán je najjednotnejšia, na pozadí tých, ktoré sa rozmlátili. SDĽ vedie boj vnútorný, frakčný, boj vonkajší, proti rozpadu strany. SDKÚ padá čím ďalej, tým viac. U KDH vidím topornú snahu dostať sa zo zovretia, ktoré ho kdesi odsúvalo preč, môže sa im to aj podariť. ANO a Smer – sú okresy, kde majú až jedného člena.“
Zrejme sa nakoniec s niektorou z tých strán dohodnete, ak ale nie, bude sa vám samému chcieť v politike zotrvať?
„Na toto vám budem vedieť odpovedať päť minút po vyhlásení výsledkov volieb, keď budú známe počty kresiel v parlamente.“
Keď HZDS nedokázalo v roku 1998 zostaviť koalíciu a vy ste sa načas stiahli z verejného života, čo ste vlastne robili?
„Doniesol som si domov kopu materiálov. Musel som vytriediť každý jeden papier. Neboli tam nelegálne veci. Len som predpokladal, že prídu domové prehliadky.“
To ste ich ničili?
„Ničil.“
Tak ste ich mohli zničiť naraz, en block.
(Smiech.) „To sa nedá. Musel som individuálne každý kus papiera zlikvidovať. Niečo, čo malo väčšiu hodnotu, som musel poschovávať, aby mi to nenašiel niekto nepovolaný, a nie som si istý, či si detaily, kde čo mám, pamätám. (Smiech.) Ďalej prišla otázka, ako budem žiť, čo budem robiť. Tak som uvážil, že by som mohol mať dom, šiel som do Elektry, ktorá bola v strašnom stave. Urobil som chybu, mal som vtedy všetkých novinárov pozvať do Elektry a ukázať im ju. Tá stavba mala význam len vtedy, ak bude rodinným sídlom.“
Z čoho ste vtedy žili?
„Začal som dostávať výplatu z HZDS, ktorá mi umožňovala slušne prežiť. Na prvé dva mesiace som dostal výplatu vo vláde. To mi stačilo. Väčšinu času som aj tak presedel na Tomášikovej ulici.“
Počula som, že Elektra stála štyridsaťjeden miliónov?
„Kdeže! Päť aj niečo.“
Ale veď len tie nepriestrelné sklá mohli stáť viac.
„To je jedna z fám. Keď tam prišli kukláči, sklá boli obyčajné. Prečo dnes sú nepriestrelné, keď to nikto neopravil?!“ (Smiech.)
Predpokladala taký vývoj vaša manželka?
„Nie. Ale rozprávali sme sa aj o tom, že by mohol byť útok zo vzduchu a že sa môže stať aj to, že vyjde náhodný výstrel a môžem nebyť.“
Ale to hádam nie.
„Prečo nie?! Osem svetielok zo samopalov mi svietilo na prsia.“
To je pravda?
„Áno. Prosil som manželku, aby za žiadnej situácie nevyšla zo svojej izby. Priatelia mi doniesli nepriestrelnú bielu vestu, ale uvedomil som si, že na vzdialenosť dvoch metrov s nekrytou hlavou by som nemal šancu. Tak som ju nechal tak.“
Ale mať tam redaktora Markízy bol výborný ťah. Vidíte, tu je dôkaz, že sa dokážete predať.
„Ráno, keď som vyšiel za nimi, som hovoril, že ešte nech sa naraňajkujú a že asi žiadny útok nebude. Keby neboli raňajkovali, tak to nezachytia. Ale novinári tam boli zväčša súčasne s policajtmi, bola tam Ľuba Lesná, čo bol pre mňa indikátor, že niečo bude. Ona nejde nikdy naslepo, má vždy dobré informácie.“
Vraj máte v Elektre trezor. Nemôže byť tou finančnou inštitúciou, ktorá požičala vašim deťom kapitál na podnikanie?
„Tak teraz by som už súhlasil s tým, aby ste sa prišli do Elektry pozrieť. (Smiech.) Je tam takáto pravda – v tomto dome, tak ako v každom ubytovacom zariadení, bol trezor vo vestibulovej časti, ktorý slúžil na ukladanie cenností ubytovaných hostí zariadenia. Tento trezor bol v roku 1999 vynesený preč. Od tejto doby tam neprišlo žiadne zariadenie. Musel by som byť hlupák, keby som nechával niečo také v dome, v ktorom ma prepadli, ktorý môže byť kedykoľvek predmetom osobnej prehliadky.“
Poviete mi, koľko máte s manželkou v hotovosti?
„Nie.“
Ktorá finančná inštitúcia požičala vašim deťom?
„Rád by som vám to povedal, keby som vedel. Ale medzi ich podnikaním a mnou je vákuum. Nie preto, že by sme si nerozumeli, ale ak chcem, aby sa dostali kdesi ďalej, nemôžem ich držať za ruku. Až keď vidím, že majú nejaké starosti, vtedy do toho vstupujem. Ku všetkému musia totiž dospieť vlastnou skúsenosťou. Keď spolu rokujú u nás, v čase, keď príde aj druhý syn z Ameriky, sú to veľmi búrlivé rozhovory a naša jediná funkcia s manželkou je varenie kávy.“
Tak vy im kávu asi nevaríte.
„Máme prístroj, na ktorom už viem spustiť gombík.“ (Smiech.)
DAŠA MATEJČÍKOVÁ
