FOTO – DESANA DUDÁŠOVÁ
Presne do roka a do dňa bude mať samostatná Slovenská republika desiate výročie. Jedna časť občanov sa s rozdelením ČSFR stále nezmierila, druhá sa ho naučila či pomaly učí akceptovať a tretia, najzmierlivejšia časť dnes hovorí, že sme si museli dokázať, na čo máme, a že sme uspeli.
Napriek tomu všetci prstom ukazujú na Václava Klausa a Vladimíra Mečiara so slovami – to sú tí, čo to vykonali, čo majú na svedomí rozdelenie národov.
Možno sa dnes dozvedieť, či bol možný iný vývoj Česko-Slovenska, keby stáli na jeho čele iní ľudia?
Päť alternatív vyrovnania
Vladimír Mečiar: „Možnosť dospieť k modelu spolužitia Čechov a Slovákov existovala na báze Ústavy z roku 1968. Vtedy bol prijatý systém – každý štát samostatnú ústavu, republiky budú mať vo federácii svoje právomoci. Tento model nebol nikdy realizovaný. Ja som sa o to v roku 1990 pokúšal, neprešlo to. Nielen preto, že na to federatívne orgány neboli pripravené, ale aj preto, že na to neboli pripravení slovenskí zástupcovia – ľudia, ktorí boli v tom čase okolo mňa. V roku 1992 boli hlavnými protagonistami páni Čarnogurský a Havel, ktorí nenašli ideu spoločného štátu ani žiadne východisko. Pokračovala deštrukcia v spoločenskom povedomí, v rozpočtových vzťahoch, v politických. Vývoj dvoch republík ako oddelených systémov aj vývoj recesie na Slovensku – to všetko vplývalo na to, že bolo treba znovu prehodnotiť, koľko sme ešte schopní spolu žiť. A tak sme na základe vývoja rokov 1991 až 1992 – keď som bol mimo vlády – dospeli k záveru, že štát je už vlastne rozpadnutý a nám zostáva posledné dejstvo – vysporiadať tieto vzťahy tak, aby to zodpovedalo vzťahom českým aj slovenským.“
Existovalo päť alternatív vyrovnania sa. Havlova predstava prezidentskej moci, Čalfova predstava trojústavy, Čarnogurského predstava zmluvy, Pithartova predstava dvojdomu a Mečiarova predstava vyrovnania.
Nerealizovala sa ani jedna.
Tandem Mečiar – Klaus vs. česká ľavica
Dnes, s odstupom času, historici zrejme povedia – dohoda skutočne možná nebola, pričom Mečiar vyvracia aj mýty o tandeme Mečiar – Klaus: „Klaus ma nikdy netlačil, absolútne nikdy. Klaus bol jediný pragmatik medzi českými politikmi. Ale česká politická scéna pred voľbami 1992, kde boli ľavičiari, všetci za jedno, dala Slovensku dve alternatívy. Že buď sa vytvorí unitárny štát, žiadne zábrany, žiadne dve republiky, žiadne dva národy, ale bude to občan Československa a na občianskom princípe sa bude tvoriť Československo a národy sa nebudú brať do úvahy, čo by bolo pre Slovensko, samozrejme, nevýhodné, alebo ísť radšej od seba. Pri niektorých stretnutiach s niektorými ľavicovými zoskupeniami mi hovorili: ‘Ať už tý dráty na Moravě jsou natažený.‘ Vtedajší predseda sociálnej demokracie: ‘Já si kvůli vám svou stranu rozbít nenechám, jděte pryč.‘
Postoje zahraničia
Vtedy už svoj postoj menilo aj zahraničie – pod vplyvom medzinárodnej klímy, pod tlakom dramatických udalostí v Juhoslávii. Politickým špičkám ČSFR začali hovoriť: „Len to vyriešte spôsobom, ktorý by neohrozil bezpečnosť v strednej Európe a nevyvolal otázku konfliktu.“
Mečiar duplikuje: „Čo sa aj stalo!“
A priznáva, že tesne predtým mu síce niektorí poprední zahraniční činitelia tlmočili nesúhlas so vznikom samostatného štátu, nakoniec ho však uznali. „Taký odkaz mi tlmočil pán Kohl, pán Walesa. Ale nakoniec bola Spolková republika Nemecko prvým štátom, ktorý prvého januára 1993 Slovenskú republiku uznal.“
Prečo teda nebolo referendum?
Hlasy, čo začínajú prehodnocovať rozdelenie ČSFR slovami, že história to z hľadiska ekonomickej stratégie a komunikácie môže zhodnotiť pozitívne, však predsa len oslabuje skutočnosť, že nerozhodovali občania v referende. Že sa rozhodovalo o nich bez nich.
Mečiar reaguje: „My sme hovorili ľuďom, že sa pokúsime o referendum, my sme sa o to naozaj poctivo pokúsili. Navrhovali sme to niekoľkokrát. Všetky tieto návrhy česká strana zamietala. Hovorila, nech si o referende rozhodne slovenská strana samostatne. Som presvedčený, že by to bolo prešlo a Slováci by sa boli vyjadrili za samostatný štát, aj keď by dôsledky medzi nimi boli o trochu rozporuplnejšie. Ale bola to súčasne federálna úprava, ktorá hovorila, že štát, ktorý vystupuje, sa zrieka všetkých federálnych majetkov v prospech štátu, ktorý zostáva. Tam bola špekulácia ČR, ktorá nechcela robiť referendum v Čechách. Chcela len referendum na Slovensku. Že ak Slováci rozhodnú o samostatnom Slovensku, tak všetko, čo bolo federálne – a bolo toho veľa, lebo vtedy patrili celé odvetvia ešte federácii – to všetko by sme museli odstúpiť ako majetok ČR. To bolo sankčné opatrenie, ústavný zákon, prijatý za Václava Havla a Jána Čarnogurského. Preto sme ustúpili od otázky referenda. Na Slovensku by bolo v tejto situácii nezmyselné. Preto som postavil otázku ratifikačného referenda.“
Mečiar dnes hovorí, že koncom roka 1992 a začiatkom roka 1993 opätovne politické strany žiadal o ratifikačné referendum.
„SNS mi ústami Jozefa Prokeša aj ich zástupcov povedala – ‘Už je štát, o čom hlasovať? Žiadne referendum nie je treba.‘ Peter Weiss hovoril – ‘Keď ste si to narobili, tak si za to neste zodpovednosť, my vám žiadne referendum v NR SR nepodporíme.‘ Roman Zelenay rokoval s kresťanskými demokratmi a so zástupcami maďarských politických strán. K dohode nedošlo.“
Referendum podľa Mečiara
Za referendum Mečiar preto považuje voľby v roku 1994.
„Keď strana, ktorá vystúpila s programom Československa, dosiahla okolo jedného percenta. Chcela obnoviť Československo a to všetko zhorelo. Čiže táto otázka bola vyriešená prejavením vôle občanov vo voľbách.“
Tajná dráha tretej cesty
Dnes prezrádza, že v prípade konfliktu, v prípade, že by sa proces rozdeľovania vymkol spod demokratickej kontroly, bola pripravená alternatíva: „Keby došlo k hospodárskej blokáde alebo k prerušeniu vzťahov, alebo k pokusu urobiť nejaký homolovský puč, ako v roku 1938.“
Na tejto alternatíve vraj robil celý štáb.
Čo by bolo jeho výstupom? Že keby sa riziká naplnili, tak by sa ČSFR opäť spojila?
„Nie. My sme už nemali cestu späť. Keď sme sa lúčili, tak mi na českej strane hovorili – ‘Za tri mesiace ste na kolenách, za štyri prileziete späť.‘ Že prídeme poprosiť. Nestalo sa. Vybudovali sme všetky inštitúcie – od bezpečnostných, vojenských, zahraničných, obchodných, bankových. Čo by bolo keby preto prenechajme historikom. Ak niekedy nájdu nejaký materiál, lebo väčšinu som zničil.“
Sekundy pred a po
Vladimír Mečiar tú noc z 31. decembra 1992 na 1. januára 1993 na Námestí SNP v Bratislave úprimne oslavoval?
„Pred rozdelením boli ľudia veľmi masírovaní, negatívne. Že sa zrútime ekonomicky, že nevydržíme sociálne vzťahy, že nás na medzinárodnej scéne nik neuzná. Teda ja som tam, pravdu povediac, neoslavoval. Ja som tam pracoval.“
