Je večer. Niečo po siedmej. Sedím tu a rozmýšľam, ako mi je dobre. Dnes som absolvovala druhý deň odbornej praxe.
Zobudila som sa na budík. Zvonil, a mne bolo jasné, že dnes nemôžem spať do deviatej ako zvyčajne. Musím ísť na moje terajšie rozhlasové pracovisko. Nechcelo sa mi, ale donútila som sa k tomu, že som vyliezla z postele. Raňajky boli rovnaké ako v iný, bežný deň. Stihla som autobus. (Hurá!)
Začali sme poradou, kde sa rozoberalo, čo sa dialo včera. Veci sa zhodnotili. Predostrelo sa, čo sa bude diať dnes. A hodili ma do vody. Neseď len tak, vymysli si niečo a pracuj!
Hoci mi spočiatku nič nenapadalo, potom ma múza kopla a výsledok sa dostavil. Tri hodiny pracovného dňa ubehli. Na poludnie ma už pridelili k skúsenému redaktorovi.
Najprv ma oboznámil so základnými fintami, potom sme sa vrhli do práce. Lepšie povedané, najprv sa práce chytil on, a ja som sledovala. Potom som sa zapojila.
Čas ubiehal, termíny tlačili. Dobre, jedna vec je hotová. Výstup do vysielania. Pokračujeme ďalej. V plnom nasadení. Čakáme, upravujeme, píšeme, sledujeme, jednoducho MAKÁME!
A tak to ide každý deň, so mnou... To je len kratučký úryvok z piesne od Vetroplachu.
S vami to tak ide - ale so mnou nie.
Zo študentského života som sa na chvíľu premiestnila do vášho sveta. Do sveta pracujúcich ľudí. Po ôsmich hodinách som zbitá ako pes. Nič sa mi nechce a absolútne si nedokážem predstaviť, že by som mala variť, prať, ísť na večerný kurz angličtiny, alebo si zbehnúť zacvičiť.
A tak skladám pred vami dole aspoň čiapku - klobúk nenosím.
simkova.blog.sme.sk
