Dnes mám opäť nemčinu. Teším sa. Zasa sa niečo nové dozviem, utvrdím sa, že som ešte všetko nezabudla. Bude to príjemne strávených sto minút. Vlastne len deväťdesiat. Alebo osemdesiat päť. Podľa toho, koľko budem meškať.
Nemôžem si pomôcť. Stále chodím neskoro. Keď sa u mňa začal prejavovať tento zlozvyk, rozčuľoval ma. Presnosť je výsada kráľov. Ale ja som kráľovná času.
Kamaráti si zvykli. Vedia, že ak prichádzam presne, zaslúžila by som si pivo. Zvyčajne na mňa čakajú desať až pätnásť minút. Akademická štvrťhodinka.
Po nástupe na vysokú som si tento výraz obľúbila. Postupom času ma fakt, že nikam neprídem načas, prestal hnevať. Oni si zvykli a zvykla som si aj ja. Kamaráti.
Nemčina je však iná káva. A nalejme si aj čistého vína, ľudia, pracujúci tam, prídu na začiatok hodiny - a ja vstupujem až na záver prvého dejstva. Trochu ma to škrie.
Ale čo mám robiť? Už som veľakrát hľadala chybu.
Hodinu pred nemčinou sa mi zapne v hlave alarm: Dávaj si pozor, dnes to chceš stihnúť.
Vzápätí si spomeniem, že sme mali nejakú domácu úlohu. Začnem čítať, trošku prelistujem slovník, vypracujem gramatické cvičenie a polhodinka je za mnou. Pri dobrej vôli aj viac.
Poobzerám sa dookola a poviem si, ako ten čas letí! Ešte som chcela upratať, zobrať knihy do knižnice.
Ale ja to zvládnem. Mám predsa ešte pätnásť minút.
Tak. Medzitým som umyla riad z obeda - už mám len desať minút - kým mi pôjde autobus. Zapnem si Jamiroquaia. Pesnička trvá štyri minúty. Za ten čas sa musím obliecť a zbaliť. Ak to nestihnem v určenom časovom limite, šanca chytiť plánovaný autobus je vážne ohrozená. Joj, ale dobrý je ten Jamiroquai...
Ani si nevšimnem a beží ďalšia pesnička. Už mám iba päť minút. Rýchlo. Šál, bunda, čiapka. Dve minúty. Obúvam si čižmy. Musím si ich ešte očistiť. Minúta. Ten bus by mohol aj meškať. Vždy mešká. Prečo nie aj teraz? Prosím! Beh k oknu. Ľudia ešte stoja na zastávke. Mám šancu. Zbehnem dolu schodmi. Otvorím dvere a čo nevidím? Autobus odchádza.
Nič to. Zo skúseností viem, kedy ide ďalší, ktorý ma do žiadanej destinácie dopraví. Bežím. S vyplazeným jazykom si sadám a vydýchavam sa ešte ďalšie tri zastávky. No - nemčina sa začína o deväť minút. Ujo šofér, pridaj plyn... Za benzín ti nezaplatím - no švihnúť by si si mohol.
Ale cesty nie sú závodisko formuly 1. Aspoň nie pre autobusy. Vystupujem. Vchádzam do budovy priemyslovky, kde sídli moja jazykovka. Víta ma nástenka s nápisom Presnosť v strojárstve. Je jedno, kde. Opäť som prišla neskoro.
