Prišiel o nohy, no dnes pláva v bazéne

Keď sme stretli Žilinčana Miroslava Hrubaníka prvý raz, plával vo veľkom bazéne. Priťahoval pozornosť opaľujúcich sa. O stenu pri schodíkoch mal totiž opreté umelé nohy. O tie svoje prišiel pred 20 rokmi.

Dnes 53-ročný Miroslav vyrastal na dedine, v Dlhom Poli. Spolu s bratom a sestrou pomáhal rodičom na gazdovstve. Pásol kravy, kosil, oral a keď nebol práve v škole, hrával s chlapcami hokej a futbal.

"Bol som zdravý ako repa," spomína. "Boxoval som, lyžoval, dvíhal činky, chodil som na tancovačky. Až teraz som chudý, samá kosť."

Vyučil sa za čalúnnika, za prácou odišiel až na Moravu. Tam si našiel dievča. Chodili spolu dva roky, mali tri mesiace pred svadbou. Po jednej z návštev u rodičov od nej odchádzal o šiestej večer. Pamätá si to ako dnes - písal sa 3. december, už bolo nasnežené.

"Na poslednú chvíľu som si kúpil cestovný lístok, dodnes ho mám odložený. V čižmách som dobiehal na vlak. Ten sa už sa pohol, vyskočil som na posledný vozeň, lenže sa mi šmyklo. Spadol som rovno pod kolesá. V momente mi odrezalo obe nohy pod kolenami," opisuje Miro najhorší zážitok svojho života.

Jeho nohy ostali ležať medzi koľajnicami. Pol roka tomu nechcel uveriť. V jeden deň mohol robiť všetko a na druhý sa nemohol ani postaviť. Razom bolo po plánoch. V nemocnici strávil 22 mesiacov, snúbenica za ním jeden čas chodila, potom si našla iného.

Dva roky chodil kolenačky. Potom dostal protézy. K nim mu dali dve palice, kráčal pomaly ako malé dieťa. Zabezpečil si invalidný vozík. No prevrátil sa na ňom na obrubníkoch. Už ho nepoužíva. Adostal sa k bytu v Žiline. Na siedmom poschodí.

"Už som šiel viac ráz hore pešo, keď sa výťah pokazil. Na svojom poschodí som bol vždy mokrý ako myš." Nesťažuje sa, naopak. Je samostatný. Sám si uvarí aj operie. Sám si umýva dlážku. Sám si vešia bielizeň, to je najkomplikovanejšie.

"Viete si predstaviť vešať košele, keď nemôžete stáť na nohách? Celú váhu držím na rukách a barly sú moje pomocníčky. Aj lekári ma obdivujú, keď kráčam, akoby som mal nohy."

Na telesné obmedzenie si už Miro zvykol. "Len občas sa mi zdá, že ma dole svrbia prsty. Pritom ich už dvadsať rokov nemám!"

Horšia ako fyzické nedostatky je psychická záťaž. Tá, keď ho ľudia ľutujú. "To nemám rád. Nie som menejcenný. Nemusia ma ľutovať, stačí, keď sú ohľaduplní. Za svoje nohy sa nehanbím. Som rád, že žijem."