|
Kanyuk a jeho obraz Pri hrobe rabína. Kanyuk maľuje aj Rómov. Na plátne nechal tancovať bezstarostných Cigánov, hrať primášov a putovať kočovníkov zo začiatku minulého storočia. "Raz som čakal na stanici s debničkou hrozna. Oblizovali sa nad ním cigánske deti. Každému som dal po strapci. Po pätnástich rokoch som sa ocitol v staničnej reštaurácii, kde som čakal na vlak. Čašník zrazu postavil predo mňa veľký koňak, ktorý som si neobjednal. Poslal mi ho mladý muž z vedľajšieho stola. Vysvitlo, že je to ten chlapec, ktorému som dal hrozno," hovorí o príjemnej skúsenosti, ktorú premietol do svojich obrazov. FOTO SME - JANA BEŇOVÁ |
Jozef Kanyuk zo Želiezoviec chodil ako učeň maľovať byty židovským rodinám. Z ich tringeltov si kúpil prvú súpravu farieb a odvtedy maľuje na plátno. Okrem iného aj výjavy zo židovstva.
Vyučený maliar natierač sa naučil maľovať a kresliť v ateliéri akademického sochára Jozefa Mazana v Pohronskom Ruskove a v Banskej Štiavnici. S majstrom, ako ho volá, mal aj prvú spoločnú výstavu. Jedna staršia žena sa ho na nej pýtala, či chce dať svojimi obrazmi morálnu satisfakciu Židom. Prikývol, že to tak cíti.
Túto komunitu na plátne zobrazil tak, ako si ju pamätá z povojnového obdobia. Vtedy ešte žilo v Leviciach niekoľko desiatok Židov, ktorí sa vrátili z koncentračných táborov.
"Keď sme tam maľovali jeden pavlačový dom, odpozeral som ich náboženské zvyky. V jednom byte býval šachter, ktorý robil rituálnu porážku zvierat. Ženy k nemu nosili sliepky, z ktorých chceli mať na obed polievku. Niekoľkokrát som sa ním nechal inšpirovať," spomína Kanyuk.
Mnoho prác venoval ťažkému osudu židov počas vojny. Starší ľudia na nich spoznávajú rodiny, ktoré šli na deportáciu. Poznajú aj tvár žida, modliaceho sa pri hrobe rabína, ktorý sa z koncentračného tábora nevrátil.
Bankový úradník z Maďarska kupuje od Jozefa Kanyuka len výjavy starej slovenskej dediny, na ktorých vidieť mozole jednoduchých ľudí.
JANA BEŇOVÁ
