Keby ste sa ma na význam slova vekslák pýtali pred pár rokmi, nevedela by som odpovedať. Žila som totiž v naivnom svete, v ktorom neexistovali ľudia, žijúci na úkor iných.
Až som precitla. Stalo sa to na autobusovej stanici v Bratislave, keď som sa vracala po dvoch mesiacoch z Rakúska. Vlastne to bol môj prvý výlet do zahraničia v živote - ak neberiem do úvahy Českú republiku.
V Rakúsku som pracovala ako cleaner v zámožnej rodine. Prvýkrát v živote som strávila mesiace v krajine, kde som o slovenčine mohla iba snívať. Dalo mi to zabrať. Moja radosť preto približovaním sa k slovenskej hranici rástla.
Na autobusovej stanici v Bratislave som natešene vstúpila na slovenskú pôdu. "Konečne!" pomyslela som si. No neurobila som ani prvé dva kroky, už sa na mňa nalepil chlapík, či by som mu nezmenila eurá. Nestihol si ich vraj vymeniť v zmenárni a odchádza mu autobus do Viedne.
Najprv som odmietla, no nedal sa odbiť. Tak som sa, ľudomil, nechala ukecať. Hoci stále so štipkou nedôvery. Vytiahla som peňaženku, vybrala 300 eur, ktoré pán "potreboval" a pozorne som sledovala, ako odpočítava slovenské peniažky v ruke.
Medzitým k nám podišiel druhý pán, ktorý "zhodou okolností" potreboval tiež zmeniť 100 eur. A ja naivka, potešená kurzom od prvého pána, zmenila som peniažky aj tomu druhému.
Spokojná, ako dobre som zarobila a ešte som aj pomohla, som sa vybrala na zastávku mestskej hromadnej dopravy. Šla som si poctivo kúpiť lístok. No otvorím peňaženku, a čo nevidím? Zdá sa mi to, alebo je v peňaženke menej peňazí ako by malo byť?
S trasúcimi sa rukami začínam prepočítavať, znova, znova a znova. Stále prichádzam k tej istej cifre. Tá sa, samozrejme, nezhoduje s tou, ktorú by som v peňaženke mala mať.
Rozbehla som sa späť k autobusovej stanici za pánom, ktorého tvár som si zapamätala. On o ničom, samozrejme, ani netušil. Museli ste peniaze stratiť, hovoril mi.
Tak som šla za policajtmi. Tí mi oznámili, že so mnou maximálne spíšu zápisnicu. Inak mi pomôcť nemôžu a na peniaze mám zabudnúť. Lebo - čo oni už môžu urobiť. Plačúc som zatelefonovala domov a mama potom plakala aj za mňa - že som naivná, keď neviem, ako to chodí s vekslákmi.
Teraz už viem. Neskoro, ale čo už. Niekedy sa musí človek učiť na vlastných chybách. Doteraz mi však nejde do hlavy, ako môžu tí, ktorí majú na starosti autobusovú alebo vlakovú stanicu, niečo také dovoliť. Predsa sa voči bezcharakterným ľuďom dá nejako brániť!
Podľa mňa by to pokojne mohol hlásiť šofér autobusu medzinárodnej linky predtým, než ľudia vystúpia. Aby nenaleteli takí naivní ako ja. Myslím si, že nie som sama.
V prvom rade by to muselo byť o ľudskosti, a nie o princípe - je to tvoj problém, staraj sa o seba sám. Keď budem nabudúce cestovať a uvidím rovnakú naivku, akou som bola, upozorním ju na dôsledky. Čo keby ste to skúsili aj vy?
schwarczova.blog.sme.sk
