|
Stodvaročná Anna Súľovskú v roku 1919 a v roku 2004 s dcérou Oľgou. FOTO - ARCHÍV |
Jozef Milučký bol šikovný klampiar. Jedného dňa ho pri pokrývaní strechy zastihla silná búrka. V tom hromobití sa mu zjavila svätá Anna. Keď prišiel domov, čakala ho práve narodená dcéra. Bolo jasné, ako sa bude volať - Anna.
Bolo to v Rajci pred 102 rokmi, v máji 1903. Anna je dnes najstaršou Žilinčankou. Mala päť súrodencov, všetci sa dožili vyše 80 rokov. Biedou netrpeli, otec s bratmi zarobili - chodili pokrývať domy až do Viedne či Budapešti.
"Ako dievča ma volali Rybička," spomína pani Anna. "V Rajčianke som rada chytala ryby a raky. Bývať hneď vedľa rieky bola výhoda, chodili sme sa tam ráno a večer umývať. Prali sme v nej aj šaty, kedysi bola čistejšia ako teraz. Len keď sa v daždi zdvihla voda, vtedy sme mali strach, že nás vytopí."
V škole sa Anna učila ešte po maďarsky, hrávala divadlo a v kostole spievala vo farskom zbore. Na ďalšie štúdium nebolo peňazí. A tak niekoľko rokov nahrievanými kulmami ondulovala vlasy rajeckým paničkám. Vtedy to bola veľká móda. Potom sa naučila šiť a šila už celý život.
V dvadsiatich siedmich rokoch sa zahľadela do očí Štefana Súľovského, elektrikára z Rajeckých Teplíc. Hovorili si Pišta a Hanka. Šesť rokov bývali v prenajatom dome pri rajeckom kostole. "Takže som vždy vedela, koľko je hodín. Prvá dcéra sa mi narodila po roku, presne na obed, na veži práve odbíjalo dvanásť."
Porodila ešte dve dcéry. "Mala som pekné manželstvo. Žili sme pokojným rodinným životom. S mužom sme si rozumeli a do roku 1977, keď ako 76-ročný zomrel, sme pochodili kus sveta."
Prežili aj obe vojny. "Keď za prvej svetovej viezli maďarskí žandári po Rajci obilie, rýchlo sme sa skrývali do dvorov, aby nás nepobrali." Na konci druhej svetovej prišli do Žiliny, dva týždne pred oslobodením.
"Bývali sme s ostatnými susedmi v pivnici, lebo črepiny zo striel lietali až do bytu. No bola som odvážna! Zatiaľ čo všetci boli dolu, ja som vyšla k nám na tretie poschodie a uvarila som dobrý obed. To sa potešili. A čudovali!"
Mala takú povahu. Spoločenskú, pohostinnú. "U nás bol stále niekto na návšteve. Všetkých som rada vítala, nemali sme žiadnych nepriateľov."
Kamarátky sa síce pominuli, no radosť jej robí sedem vnukov a dvanásť pravnukov. Často k nej chodia a nepovedia jej inak, len staruška, starušenka. "Mám veľmi rada oslavy. Keď sa zíde celá rodina, vtedy som vo svojom živle."
Posledné roky býva u najstaršej dcéry Oľgy Brosovej. Tá hovorí: "Mama s otcom často chodili na zábavy, veľmi rada tancovala. Keď bola pred tromi rokmi na vnučkinej svadbe, nesedela ani minútu. V jednom kuse sa zvŕtala, až do tretej hodiny ráno, čiperka. Ani mladší už nevládali."
Hudba je Anniným veľkým potešením. Aj keď sa už pri chôdzi podopiera paličkou, počuje ešte výborne. Sama si vie zapnúť CD prehrávač a pustí si ľudovky. Spieva tak hlasno, až pri tom zachrípne.
V rádiu pravidelne počúva "jubilantov", v televízii sleduje všetky seriály. Večer si vždy pozrie správy. Aj si pohundre: "Aký neporiadok je teraz, to tak kedysi nebolo."
A čo ešte očakáva od života?
"Len aby bol pokoj. Mne nič nechýba. Mám dobrú dcéru a dobrého zaťa. Pekne sa o mňa starajú. Všeličo som prežila. Keď som bola v roku 1950 u liečiteľky na Orave, predpovedala, že sa dožijem osemdesiatky. Vidíte, a veštkyňa dávno nežije," smeje sa čiperná Anna Súľovská.
MILOŠ SKALICKÝ
