Prvé a druhé meno nosia v občianskom preukaze. Ďalšie im dávajú v detstve matky: meno, ktoré sa nadosmrti nezmení a ku ktorému sa budú utiekať v slabých chvíľkach. Iné mená dostanú od priateľov a lások - každé z nich sa bude snažiť priblížiť pravej podstate bytosti, ktorú v sebe nosia.
Niektoré z nich majú napriek rozdielnym menám niečo spoločné. Niečo vnútri.
Poznám ich niekoľko. Ozvú sa raz za tri mesiace. Zjavia sa a zmiznú, len aby o sebe dali vedieť, len aby som nezabudol. Zastavia sa, pokecajú a potom zabolia. Tak, ako sa patrí, do hĺbky a naplno.
Pár dní potom farby splývajú do sivej. Vzduch vonia novembrovo a ja sa opíjam večne uboleným Válkom, dorážam sa nešťastným Apollinairom a potom triezviem pri Bukowskom. Opačné poradie by ma zabilo, aj keď by bolo asi prirodzenejšie.
Dávne legendy hovoria o vekoch, keď ľudia svoje pravé mená tajili. Pravé meno bolo zjavené iba najbližším a najspoľahlivejším priateľom, lebo odhaľovalo zraniteľnosť a pravú tvár. V rukách nepriateľa predstavovalo smrtiacu zbraň.
Viem, kto je skrytý pod menami tých žien. Bez ohľadu na mená, ktoré im dali rodičia, priatelia, lásky a matrika. Za všetkými sa skrýva jedna jediná bytosť.
Poznám jej pravé meno. Volá sa Heartache.
Napriek tejto vedomosti som voči nej pravidelne bezbranný.
blog.rolny.sme.sk
