 FOTO SME - PAVOL FUNTÁL |
Vladimír Kadera je pozoruhodný umelec. Rozhodol sa vytvoriť si svoj farebný svet. Píše knihy, komponuje hudbu a maľuje. Narodil sa síce v Hnúšti na juhu Gemera, no za rodisko označuje Banskú Bystricu a Paríž.
Pre umenie sa rozhodol ako študent strojárskej fakulty. "Tá škola ma neuspokojovala, no na výtvarnú školu ma nevzali. Nevedel som kresliť," hovorí dnes. Napriek tomu začal študovať výtvarnú výchovu a matematiku. Kresliť sa medzičasom naučil.
"Zaujal ma Salvador Dalí a surrealizmus. Spočiatku som vnímal len formálnu stránku tohto obdobia, potom filozofiu. V klube sme si urobili surrealistický večierok, jedlo sa podávalo na nahom ženskom tele."
Surrealizmus ako umenie a filozofia bol na Slovensku počas socializmu iba trpený. Kadera bol stále v opozícii. Ak chcel študovať, musel pristúpiť na podmienky, hovorí. No Dalí ho zaujímal čím ďalej viac.
"Opantávali ma už nielen obrazy, ale postupne aj filozofia. Rozhodol som sa Dalího myšlienky vziať za svoje a podľa toho žiť. Túžil som odísť do Paríža. Prihlásil som sa na brigádu do drevárskych závodov, zarobil som si na cestu a vo Francúzsku som zostal pol roka."
Po návrate z Paríža sa už Kadera hlásil k surrealizmu verejne. Chcel svoje diela vystavovať. Zamestnal sa v oblastnej galérii, kde organizoval cudzie výstavy, ako tvorcovi sa mu však dostávalo minimálnej pozornosti. Založil si teda ateliér v Starých Horách, kde maľoval a študoval.
"Zistil som, že surrealizmus je ospravedlnenie pre všetko. Keď si človek naleje kávu na hlavu, je to možno surrealistický počin - ak to vie patrične vysvetliť, ale načo je to dobré?! Už ma neuspokojuje robiť veci len preto, aby boli. Skôr ma zaujíma ich pravdivosť a hodnota," konštatuje umelec.
S názorom na svet sa začali meniť jeho umelecké názory - začal sa prikláňať k renesancii, stal sa budhistom, zmenil názor na ženy.
"Ženy sú mojím ústredným motívom. Spočiatku som sa ich stránil, lebo som sa ich bál. Dokonca som si v puberte kvôli nim podrezal žily. Najprv som vnímal ženskú krásu cez ich vnútro. Neskôr som už nerozlišoval medzi mužom a ženou. Vnímal som len krásu človeka, jeho duše a bytia."
Najlepšie, čo sa mu mohlo prihodiť, bola nežná revolúcia. Oslobodilo ho to myšlienkovo aj profesionálne. Začal vystavovať, predával obrazy. O jeho tvorbu prejavili záujem aj Švajčiari. No našli sa neprajníci. Tí jeho ateliér v Starých Horách podpálili. Zhorelo štyridsať obrazov.
"Bol som pred infarktom. Myslel som si, že už nič nenamaľujem. Dnes viem, že to bolo to najlepšie, čo sa mi mohlo stať. Po požiari som vytvoril omnoho silnejšie veci. Dôležité je, že môžem žiť a vystavovať. Už sa nechcem ocitnúť na jednosmerke, zahnaný do rohu."
MILICA PÁLFYOVÁ
