|
Ján Miho by mohol mnohým radiť: "Veľmi mi pomáha viera v Boha. Telesne som síce postihnutý, ale nevyhováram sa na to. So všetkým sa snažím poradiť si. Nesťažujem sa, keby som sa stále ľutoval a každého zaťažoval, všetci by sa mi vyhýbali. Myslím si, že keď iní vidia môj pozitívny prístup napriek postihnutiu, ich problémy sa im javia menšie." FOTO - ARCHÍV |
O socializme s takzvanou ľudskou tvárou by mohol 38-ročný Ján Miho z Terchovej hovoriť hodiny. Narodil sa s hendikepom rovnako ako jeho päť súrodencov. Do desiatich rokov si však inakosť neuvedomovali.
"Býval som v útulnej drevenici s rodičmi, starými rodičmi a šiestimi mladšími súrodencami. Žili sme v skromnosti, no duševne sme boli zdraví. Mal som šťastie, že som vyrastal práve v takom prostredí, v osade nás bolo 20 detí, odmalička sme sa poznali a všetci sa k nám správali ako k rovnocenným."
Hoci na bicykli nikdy nesedel, dodnes si pamätá, ako sa štvornožky brodil v snehu so sánkami. Bolo im v terchovskej komunite dobre. Režim ich však odlúčil, Ján dokončil základnú školu v Košiciach, na gymnázium chodil v Bratislave.
"Ako telesne hendikepovaní sme za socializmu žili vo vynikajúcich podmienkach, no boli sme izolovaní od zdravých ľudí. Bolo to neprirodzené a keď sa režim zmenil, zdraví sa ťažko vyrovnávali s našou existenciou. Aj pre nás bol návrat do reality ťažký. Mali sme problém zaradiť sa."
Ján Miho mal však viac šťastia ako ostatní. V Terchovej sa ho ujal vtedajší farár Jozef Šabo, potom mu pomohol podnikateľ, majiteľ firmy Krasplast Ivan Višňovský. "Na fare som strávil fantastický rok života, potom som dostal príležitosť pracovať v Ivanovej firme, robím tam ekonóma už tri roky."
Ľutuje len jedno: "Že som nechodil na vysokú školu. Ako telesne postihnutý musím na sebe oveľa viac pracovať, aby som získal uznanie, aby ma spoločnosť prijala."
Na vozíku sa pritom Ján pohybuje bez problémov, jazdí aj na aute. Má ho prerobené na ručné ovládanie, ťažkosti mu nerobí ani nahodenie snehových reťazí.
Býva v bezbariérovom byte, no doma si dokáže upratať, uvariť, vyniesť smeti aj nakúpiť, a keď potrebuje vymeniť žiarovku, ochotne mu pomôže kamarát.
"Problém je len s vstupom do úradov, do vlaku alebo do trolejbusu. Často na vyhradenom parkovisku pre imobilných ľudí zavadzajú drahé autá netolerantných vodičov. Chcem povedať, že od spoločnosti nepotrebujeme pomoc, stačí, keď nám utvoria podmienky."
Ján Miho v tomto nepreháňa - nesťažuje sa, pozitívne myslí, vyhľadáva príjemnú spoločnosť. Ľudia a pohyb sú preňho základom života. "Podstatné je, že mám zdravý rozum, silné ruky a veľa dobrých priateľov," hovorí.
Vďaka tomu si pred rokmi splnil veľký sen - vystúpil na vrch Rozsutec do výšky 1610 metrov.
"Pohľad na vychádzajúce slnko v našich horách bol nezabudnuteľný. Ten výlet mám navždy v mojom srdci, vyšlo nám počasie a opäť som mal možnosť skúsiť silu priateľstva, keď ma kamaráti striedavo vyniesli na chrbte až 400 metrov pod vrchol. Zvyšok som vyšiel na vlastných rukách, štvornožky. Bola to drina, ale stálo to za to!"
