Zdravý rozum si zachoval vďaka jazykom

Silvester Krčméry sa dal na štúdium medicíny s jasnou víziou - pomáhať malomocným na nepísanom ostrove smrti Molokai. Vtedy ešte netušil, že sa tam nikdy nedostane. Molokai zažil v tvrdých podmienkach komunistických väzníc.

Dôvod bol prozaický - už ako vyštudovaný lekár sa angažoval v podzemnej cirkvi. Snažil sa o šírenie duchovného slova v Československu i Sovietskom zväze. Tam sa mu podarilo 12-krát vycestovať a v ich jazyku svedčiť o viere.

Po rusky sa naučil naspamäť celé Jánovo evanjelium - ako keby tušil, že len túto Bibliu mu raz nebudú môcť vziať. V roku 1951 ho počas základnej vojenskej služby vylákali eštebáci von a pod zámienkou pomoci ťažko chorému ho uniesli.

Krčméry bol obvinený z protištátnej činnosti, vystriedal niekoľko koncentračných pracovných táborov a väzníc, prešiel najrôznejšími formami mučenia. Boli nimi hlad, zima, nedostatok spánku, psychický tlak.

Najdlhšie sedel trinásť a pol roka. Stretával sa vo väzení nielen s krutosťou, ale aj s iróniou režimu. Medzi väznicami ich transportovali autobusmi označenými ako Zájazd. "Niekedy sme počas krátkej zastávky alebo na križovatke v mestách počuli závistlivé poznámky - Tí sa majú! A za naše peniaze."

Hoci mu ako pamiatka na dlhoročné utrpenie zostalo trasenie rúk a zdravotné problémy, jeho duša sa nezlomila - ani za roky strávené na samotke.

"Cez deň som si robil program, aby som sa tam nezbláznil alebo aby ma nenalomili," spomína 81-ročný pán. "Okrem modlitieb a meditácií som sa snažil aj zdokonaľovať v jazykoch."

Texty, ktoré vedel naspamäť, začal prekladať do ďalších jazykov. Ovládal ich viac než päť. V hlave si podľa abecedy zostavoval slovník cudzích slov. Po návrate navrhol v jednej zo svojich publikácií aj používanie jednotného medzinárodného jazyka. No na "svojom súostroví Gulag" sa veľa naučil nielen ako človek, ale aj ako lekár. "Najcennejším poznaním z väzenia bolo sebapoznanie," spomína.

Po prepustení v roku 1964 sa venoval vysokoškolákom, učňom, narkomanom, alkoholikom a väzňom. Ďalších dvadsať rokov pracoval aj ako kožný lekár a röntgenológ. Tu sa stretol aj s bývalým dozorcom, ktorého krutosť kedysi pocítil na vlastnej koži.

"Dozorca vtedy v prítmí röntgenovej miestnosti prosíkal: Pán doktor, však to nie je rakovina?!..." Diagnóza však bola neúprosná, mal už metastázy. "Chcel som mu aspoň naznačiť, že sme im všetkým dávno odpustili. Ale on ma zrejme nespoznal."

Autor: LUCIA HOLICKÁ