Tiež sa hanbíte, keď sledujete Miss? Ja strašne. Ale sledujem. S úškrnom a spektrom grimás, so znechutením, škodoradosťou, pobavením. Ide o sofistikovaný obchod s bielym mäsom a potrebou diváka porovnávať (sa).
A čo SuperStar? Je to vraj lacná a nekalorická duševná potrava anonymných más. Intelektuáli ju nesledujú. Ako dobre, že nie som intelektuál.
Reality šou ma priťahujú podobne ako bungee jumping. Ten je príťažlivý v jednej veci - je o rozhodnutí. Keď visíte dole hlavou, poletujete priestorom, obsah žalúdka sa pýta von, a modlíte sa, aby vás čím skôr vytiahli hore - to je už len nechutné finále. Príťažlivosť skoku do prázdna je v plošinke 40 krát 40 centimetrov a v rozhodnutí skočiť.
V piatok o ôsmej večer ma preto dostane od televízora len živelná pohroma. To, či je SuperStar o biznise telefónnych operátorov, o reklame alebo o čomkoľvek podobnom, ma netrápi. Pre mňa je to program s nesmiernym pedagogickým účinkom.
Už pri úvodných kolách ma neviditeľná sila vtláčala do kresla. Namiesto adeptov Hviezdnej roty som videla samu seba v nespočítateľných situáciách, nad ktorými sa vznášal transparent - Preceňuješ svoje schopnosti! Či už mi v tých chvíľach chýbali skúsenosti, vzdelanie, zdravý úsudok, alebo iná nevyhnutnosť, vždy to vedeli všetci okrem mňa a dobre sa bavili.
Podobné súťaže by som Slovákom odporúčala sledovať povinne. Možno by sa nám zlepšili rozlišovacie schopnosti a prestali by sme preferovať nekrytý šek kryštalickej odvahy pred talentom.
Výsledok si predstavujem širokospektrálny - od politiky až po manželské spálne.
Pri sledovaní SuperStar som však zistila, že pre náš holubičí národ je zhubná aj opačná preferencia. Mať talent a nemať odvahu ukázať ho bez falošnej skromnosti. Sledovať jedenástku finalistov preto bol (a je) pre mňa zážitok.
Možno je to úchylka, ale mám potrebu hľadať oporné body pre pocit hrdosti na ľudí v tejto krajine. Zopár ich poznám, ale tí sú pod láskavou ochranou anonymity. Nech je SuperStar formát aký a čí chce, jedenásť ľudí mi dalo desať dôvodov byť pyšná. Títo anonymní nie sú. Vrhli sa na nich štylisti, ale ešte stále sú to oni. Prirodzení, sympaťáci, talentovaní, osobití.
Včera o nich nikto nevedel, dnes sú hviezdy. Pre mňa už sú. Všetci. Teraz. Práve stoja na plošinke a rozhodnú sa, či skočia.
Hoci - najradšej by som bola, keby sa uklonili, poďakovali sa a vrátili sa do škôl. Trochu sa o nich bojím. Už teraz nekontrolovane poletujú mediálnym priestorom dolu hlavou, v ústach zvláštna pachuť, o ich návrate do reality budú rozhodovať iní.
Mňa stála moja hlúposť len 600 korún. Oni zatiaľ platia stratou súkromia.
Verím, že ich to nebude stáť viac.
