FOTO SME – PAVOL MAJER
Vianoce a Peter Dvorský?
Až donedávna sa spájali aj s účinkovaním v metropolitnej opere v New Yorku, aj v La Scale Miláno, Covent Garden Londýn či so spevom vo viedenskej Štátnej opere.
Až posledných pár rokov si ich náš najslávnejší operný spevák užíva na Slovensku, v úzkom kruhu rodiny.
Hovorí, že samotu na Vianoce znáša totiž oveľa horšie, ako napríklad samotu na Veľkú noc.
Tento rok si ju zakázal a rozhodol sa prežiť pokojne aj Silvester.
„Všetko vrátane príchodu Nového roka oslavujeme doma. Budú to papučové oslavy,“ tešil sa tenorista Peter Dvorský počas rozhovoru pre SME.
Z tých šesťdesiatich scén v dvadsiatich mestách sveta sú nejaké, ktoré sa spájajú aj s Vianocami a rodinou? Trávila ich niekedy výnimočne s vami vo svete?
„Áno, stalo sa. Raz som mal zmluvu, ktorá trvala aj počas vianočných sviatkov, v milánskej opere. Spieval som tam La Traviatu. Dcéry boli celkom malé, žili v rozprávkovom svete. Aj s nimi, aj s manželkou sme bývali v hotelovom apartmáne v Kolíne nad Rýnom a veľmi sme chceli mať normálne, pravé slovenské sviatky. Vedenie hotela nám vyšlo v ústrety, kuchár si zapisoval naše, slovenské menu vrátane kyslej hubovej polievky. Zamestnanci hotela kúpili stromček, ozdobili ho, zabalili darčeky podľa našich predstáv a nechali pootvorené okno. My sme sa zatiaľ prechádzali po námestiach plných vôní ihličia a perníkov a ubezpečovali sme ich, že Ježiško naozaj príde. A prišiel – boli sme službami toho milého personálu príjemne prekvapení.“
Ani na tohtoročných – „papučových sviatkoch“ – nechýbala staršia, čerstvo vydatá dcéra Kristína?
„Nie. Boli sme všetci spolu, budeme aj na Silvestra. Nemáme nič naplánované, budeme sa saunovať, relaxovať. Na deň-dva vypadneme do prírody. Nemáme veľké plány, improvizovaná zábava je často najlepšia. Raz sa nám stalo, že dcéry Marta s Kristínou a terajším jej manželom, vtedy priateľom, odišli na silvestrovskú zábavu a už po hodine sa vrátili. Vraj to nestálo za nič. Priviedli so sebou ďalších kamarátov a roztočili sme to tak, že na ten skvelý Silvester dodnes myslíme. Niekedy veľa predstáv a plánovania škodí. Ja osobne to ani nemám rád.“
Neplánujete ani Vianoce? Žiadne zvyky, maličkosti založené na rodičovskej tradícii?
„To áno, presadili sa zvyky mojich rodičov. Pred večerou sa pomodlíme, zaželáme si pekné sviatky, počúvame a spievame koledy. Na stole nesmú chýbať oblátky s medom a cesnakom, namiesto kapustnice máme kyslú dubákovú polievku, na ktorú sa tešíme ešte viac ako na rybu. Pretože milujem ryby a pikantné jedlá, v poslednom čase varíme aj halászlé, vylepšené nejakou morskou rybou. Jeme klasického vyprážaného kapra so zemiakovo-cibuľovým šalátom. Na želanie dcér manželka ešte prirobí majonézový šalát. Kupujeme aj morské ryby – lososa alebo morského čerta. To je škaredá, ale veľmi kvalitná ryba. Treba si odmyslieť hlavu, a všetko je v poriadku.“ (Smiech.)
Spomeniete si aj na prvé Vianoce s manželkou?
„Brali sme sa v júli a hneď po sobáši som plánoval veci, ktoré sa v bežnom manželstve nerobia – stáž v Ženeve a štúdium v talianskom Miláne. To, že som doma nechal čerstvú manželku, bolo treba nejako odčiniť – prišiel som cez vianočné sviatky domov. Vtedy sme ešte bývali v Dunajskej Strede. Boli to krásne chvíle, dlho sme sa rozprávali o mojich dojmoch zo štúdia – spoznal som niekoľko významných umelcov a okúsil svet. Boli výnimočné aj tým, že sme nepotrebovali veľké dary, stačilo nám, že sme boli spolu.“
Aké darčeky dávate najbližším?
„Dávam prednosť praktickým veciam, aj keď občas nepohrdnem umením. Väčšinou však vyhráva kozmetika, oblečenie alebo spodná bielizeň, na výber ktorej som som expert. (Smiech.) ‘Chytilo ma to‘ počas mojej prvej návštevy v New Yorku. Chcel som manželke kúpiť vianočný darček, vošiel som do úžasného obchodného domu blízko hotela Ivany Trumpovej a namieril si to rovno do oddelenia ženskej spodnej bielizne – doteraz ma fascinuje. Uvidel som všetky možné tvary a farby, jedna vec nestačila, vybral som druhú, tretiu… Každý kus som skúšal, pozeral košíky, nohavičky a podväzky, dokonca som musel niektoré veci nenápadne vymeniť, aby to ‘pasovalo‘. Celkom som zabudol na okolie, keď som si všimol, že ma pozoruje zo päť dám. Jedna z nich sa ma spýtala, či som Talian. Aby som ju nešokoval – aj tak by nevedela, kde je Slovensko – odpovedal som po taliansky – áno. Na to uznanlivo pokývala hlavou so slovami: To vidno. Vtedy som však bol oveľa chudší a mladší. Manželka sa z môjho osemstodolárového nákupu najskôr tešila, neskôr mi však povedala, že som sa určite zbláznil. Teraz mi to vracia – vždy ma prekvapí nejakou bielizňou, ku ktorej v poslednom čase pridáva varovnú poznámku: Väčšie čísla nemajú!“
Pri nedávnych oslavách abrahámovín ste si dali predsavzatie, že budete chvíľu abstinovať, lebo chcete schudnúť. Neľutujete také predsavzatie – ako veľký gurmán, navyše pred sviatkami?
„Nie. Neviem, či je to na chválu, alebo na škodu, ale alkohol mi v poslednom čase veľmi nechutí. To predsavzatie som si nedal na celý zvyšok života, len na istý čas. Od januára mám aj tak veľa pracovných povinností, takže ani nebude čas. Ale pohárik dobrého vína pri obede alebo pri večeri neodmietnem – aj tá ryba musí byť zaliata, aby si myslela, že sa vrátila do mora. Možno, že sa niekedy stanem abstinentom, ale to už bude so mnou veľmi zle. Nerád by som porušil dobré zásady.“
Vraj zvyknete piť s manželkou Martou aj víno z jedného pohára? Ako ste si vymysleli taký zvyk?
„Manželka má tiež veľmi rada víno. Večer som jej zvykol naliať pohár, a hoci ja sám som si nedal, z jej pohára som ochutnával. Nakoniec som zistil, že to jej mi vždy chutí lepšie. Možno sme tak potom zo zvyku popíjali aj v spoločnosti. Nebojte sa, nie je to teda preto, že by sme šetrili, alebo nemali na druhý pohár vína.“ (Smiech.)
Nie každý príchod Nového roka je radostný. Spomeniete si na oslavy spojené s rozdelením Československa? Aké boli?
„Rozpačité. Možno to vyznie tak, že sa nehlásim k Slovensku, hoci som vždy obhajoval slovenské farby. Avšak rozdelenie nebolo také, aké malo byť. Na všetko sme si vymysleli referendum, a nakoniec nás rozdelili dvaja politici. Verím však, že sa dostaneme do Európskej únie a budeme moderným európskym štátom.“
Manželka Marta vás sprevádza nielen pri cestách v zahraničí, ale po vašom boku stála aj v čase štrajku divadelníkov na Hudecovom ministerstve kultúry. Vy nemusíte popíjať ani z jedného pohára, aby vás ľudia identifikovali ako jednoliatu dvojicu.
„V tom čase sme sa vracali z Ostravy, chceli sme divadelníkom ich čakanie na ministrovu odpoveď spríjemniť. Nakúpili sme klobásky, nejaké pivá a malinovky – to bola forma našej podpory. Nejaký čas sme s nimi zotrvali, odišli sme až po dvoch hodinách – totálne ma vyúdili množstvom cigaretového dymu.“
Nasledovali útoky vtedajšieho premiéra Vladimíra Mečiara aj ministra kultúry Ivana Hudeca na vašu osobu.
„Vedel som, že som nikomu neublížil, nanajvýš sebe samému. Postavil som sa na stranu tých, ktorí to potrebovali. Bol to môj názor, za ktorým som stál a doteraz stojím – aj keď sa niektoré veci, žiaľ, nevyvíjajú tak, ako som si predstavoval. Ľudia nevyvinuli dostatočné úsilie, a teraz nemyslím len na politikov. Nerád sa vraciam do politických rovín, ale keď si občas na to obdobie spomeniem, hovorím si, že možno som do tých vôd nemal vôbec vstupovať.“
Boli ste zakladajúcim členom SOP, strany, ktorá dnes nemá takmer žiadny vplyv na politickej scéne. Máte pocit, že mená osobností sú do istej miery v kampani novovznikajúcich strán zneužité?
„Do určitej miery áno. Členstvo v prípravnom výbore SOP bolo moje rozhodnutie a moja zodpovednosť, nechcem sa vyhovárať na druhých ľudí. Sú to však kroky, ktoré si viem obhájiť. Pevne som sa rozhodol, že nič také viac neurobím, pretože to nie je kladne ohodnotené. Viem, že musím rátať s priaznivcami aj s odporcami, ale nikdy som sa nemusel priživovať na nejakom politickom angažovaní. To nikdy neobstojí, pretože to nemá nič spoločné s umením.“
A vaše želanie do roka 2002?
„Pohoda a zdravie, pre mňa a mojich blízkych. Budem veľmi spokojný a šťastný, keď budeme všetci spolu, mať okolo seba najbližších sú tie najkrajšie chvíle.“
JANA KOLLÁROVÁ
