Končí sa rok na úsvite tisícročia a tohtoročná slovenská tragikomédia môže bilancovať. Ešteže je tu betlehemská hviezda, žiariaca aj do našich rozporných dní. No aj keď sa k nej hlási väčšina z nás, zdá sa, že nejaký čas musí ešte uplynúť, kým pochopíme, prečo vlastne žiari. Zatiaľ totiž mizne medzi prstami v celoročnej atmosfére neuveriteľných kreácií ľudskej hlúposti a nezodpovednosti.
Na Slovensku je to už raz tak.
Tí, čo nedávno kričali: Ruky preč od NATO!, dnes kričia opačne. Zatlieskajme im.
Šachová partia o vyššie územné celky sa skončila tak trápne, ako sa začala.
Belousovské etablovanie sa na slovenskej pôde so snahou vykúpenia ortodoxne voňajúcim tymiánom nenašlo všeobecné požehnanie ani u národných ľudomilov – ktorí nás zrejme ešte istý čas budú zabávať hádkou o tom, ktorí z nich sú pravejší.
A keď už sme pri tej zábave, svojím nehynúcim humorom nás i tento rok bavil aj veriaci komunista, elitný zabávač slovenského ľudu, ktorému sa akosi nedarí prekročiť tieň provinčného politika s nádychom narcisizmu. No nech je pre nás útechou aspoň to, že aj keď sme všetci neboli v brazílskych pralesoch, boli tam aspoň naše peniaze. Po dvojzväzkovej knihe, výkladnej skrini minulosti s názvom Zločiny komunizmu, sa tento rok síce len zaprášilo – ešte žijúci aktéri týchto zločinov si však u nás zrejme budú môcť beztrestne dožiť svoj život v pohodlí a bez obáv.
Oplatí sa byť vôbec čestným a ľudským? – pýta sa slušný človek, keď vidí, že tí z druhého brehu si naďalej neohrozene užívajú a že takmer všade sa presadzujú draví a ešte dravší.
Byť či nebyť? – pýta sa slušný človek, ktorý už dávno zistil, že kvalita jeho liečby priamo úmerne závisí od kvality obsahu obálky vsunutej do bieleho plášťa.
* * *
No ja verím v nádej.
Keby jej nebolo, bola by tma – lebo kde zomiera nádej, zomiera človek.
Nádej, že niekdajší spojenci sa niekde a niekedy spoja a pochopia, že cesta k zavŕšeniu doterajšieho úsilia je azda v opätovnom spojení síl a v prepojení názorových spektier.
Nádej, že ľudskosť ešte nevymrela a že tatarkovská obec božia nemusí byť prázdnou fikciou.
Verím v túto nádej a neraz z nej čerpám. Pretože viem, že sú mnohí, ktorí si aj uprostred neľahkého zápasu dokázali zachovať charakter a ľudskú tvár.
Sú to ľudia, ktorí veria v priateľstvo, ľudia, ktorí silou ducha a vnútorným bohatstvom vzdorujú hektickej dobe a kráčajú cestou vnútorného prerodu.
Sú to ľudia, ktorí stálou vnútornou očistou nechávajú prúdiť duchovnú a psychickú energiu.
Ľudia, ktorí v týchto dňoch nepodľahli komerčným tlakom vianočných santaclausov, ale pocítili, že v Kristovi vstupujúcom do ľudských dejín sa Boh zjavil ako slobodná budúcnosť človeka a jeho sveta.
Žiari z nich Svetlo. Oni kráčajú k večnosti ako k čistej prítomnosti dokonalého bytia.
A od nich sa aj ja učím.
JÁN KRSTITEĽ BALÁZS, františkánsky kňaz
