Stavba Kňažkovej vily stojí, jeho rodina predáva chatu v Senci. Minister nemá peniaze? Nie, na tejto fotografii Kňažko len zo žartu pózuje.
FOTO – DESANA DUDÁŠOVÁ
Stavba Kňažkovej vily pod Slavínom stojí. Nie je tam položená podlaha, treba dobudovať príjazdovú cestu.
Minister momentálne predáva chatu v Senci a predpokladá, že dom sa bude dostavovať aj za tieto peniaze.
Počíta však s tým, že už v apríli môže byť bezprostredným susedom prezidenta SR Rudolfa Schustera.
Konečné práce na dome sa totiž zastavili kvôli zimným mesiacom – rodina Milana Kňažka bude žiť v podnájme už len jednu zimu.
„Po päťdesiatich rokoch budem opäť vo svojom. Žil som vo svojom dome v Horných Plachtinciach, v Brezne, potom štyri roky v dome na Mikulášskej ulici v Bratislave, kým ho komunisti v roku 1953 neskonfiškovali.“
Jeho prvý vlastný dom bude mať päť izieb, saunu s bazénom a okolitú terasu. Podľa odborníkov vyjde celková stavba od osem do desať miliónov, v prípade kvalitného zariadenia o niečo viac.
Kňažko vie vydokladovať, že príjem jeho rodiny je za päť rokov dvanásť a pol milióna. Pred časom SME povedal: „Všetky príjmy, ktoré som za svoj život získal, sú verejne známe a riadne zdanené. Hoci som nemal ľahké detstvo, stal som sa veľmi skoro finančne nezávislým. Nikdy som to nepovažoval za negatívum, ale za výhodu. Nikto mi nič nedal zadarmo.“
Milan Kňažko síce predáva rodinnú chatu v Senci, s jej predajom však počíta už minimálne rok. Od začiatku stavby svojej vily pod Slavínom hovoril, že počíta s kvalitným vybavením domu a keby mu naň nestačili našetrené peniaze, má ešte chatu a iné nehnuteľnosti. Napriek tomu priznáva, že raz problém s peniazmi vo svojom živote mal.
Profík, čo sa ženil pre doláre
„Keď som sa vrátil z Francúzska, musel som sa pre peniaze oženiť. A rovno pre doláre,“ smeje sa minister.
Spolu s ním totiž prišla na Slovensko jeho vtedajšia priateľka, francúzska občianka, ktorá musela každý deň pobytu u nás platiť v prospech socialistickej republiky finančnú injekciu trinásť dolárov. Ten proces sa mohol zastaviť až jej odchodom domov alebo sobášom.
„Kým boli doláre, bolo všetko v poriadku, platili sme. Keď došli doláre, naši úradníci mi začali odporúčať – vysťahujte sa. Tak sme sa s mojou vtedajšou priateľkou zobrali. Môžem zodpovedne prehlásiť – Áno, oženil som sa pre peniaze. Ako profík,“ smeje sa Kňažko.
Nie nadarmo sa o ňom hovorí, že vie byť stredobodom pozornosti.
Pred pár dňami sa mu podarilo zviditeľniť zas – krátko po zvolení Ľuba Romana za župana Bratislavského kraja pracovníci ministerstva kultúry naznačili, že aktivity, s ktorými je spájaný aj ich exminister, môžu byť preverované.
Kňažko sa však k Romanovej osobe vyjadrovať nemieni – necháva to zrejme na médiá a na prokuratúru.
Neprekáža mu, že ako minister kultúry musí prísť zákonite do konfliktu s bývalými kolegami a možno i priateľmi? Nemyslí si, že sa v trhovom prostredí medziľudské vzťahy akoby zhoršili?
„Nie, dokonca si myslím, že sú lepšie. Za komunizmu bol život dvojaký, bolo viac pretvárky. Nie nadarmo sa hovoril vtip, že ČSFR má tridsať miliónov obyvateľov, lebo pätnásť je za a pätnásť proti. Každý si vtedy prežíval schizofréniu vo vzťahu k štátostrane, snažil sa presadiť, realizovať svoje ambície. Dnes je jednoduchšie dozvedieť sa, kto je kto.“
Herec, čo hral aj poslaneckých kolegov – funkcionárov KSČ
Kňažko sa svojím kritickým postojom voči tej štátostrane v časoch totality netajil.
Nikdy si nezahral komunistu ani v divadle?
„Hral som. Raz mi povedal jeden z poslancov, ktorý bol predtým ideológom, že prečo ja kritizujem komunizmus, keď som hral komunistických funkcionárov. Odpovedal som – Máte pravdu, bol som mladý, neskúsený a nebojím sa povedať hlúpy, hral som aj vás.“
Na svoju obhajobu hovorí, že do toho vždy šiel s predstavou, že to môže dopadnúť dobre.
„Za to, že z toho nakoniec nebol príbeh o osobe, ale plagát o režime, nesú herci iba čiastočnú zodpovednosť. Ale od konca sedemdesiatych alebo začiatku osemdesiatych rokov som nezobral žiadnu takú rolu, ani v divadle.“
Napriek tomu dostal v roku 1986 titul zaslúžilého umelca.
„Na hromadnom odovzdávaní som nebol, minister Válek mi ho potom odovzdával osobne, sám, v prítomnosti mojej manželky. Vtedy povedal vetu – ktorú zrejme nehovoril vždy – že som jeden z mála ľudí, ktorý si ten titul aj zaslúži. Minister Válek bol človek, ktorý mi v živote viackrát pomohol.“
Rebel, čo mu kryl chrbát Miroslav Válek
Prvý raz ho Válek podržal vo veci pamätnej ženby – kým Kňažkovci čakali na papiere francúzskej ambasády, aby sa mohli vziať, Válek zastavil „denný prídel“ dolárov zo strany budúcej Kňažkovej manželky.
„To som bol ešte neznámy herec. Mal som za sebou dva, tri filmy a vyžiadal som si audienciu u ministra kultúry. O tri dni ma prijal a po vysvetlení situácie mi pomohol.“
Druhý raz tak urobil, keď Kňažkovi zobrali služobný pas, keď nemohol vycestovať do zahraničia.
„To sa spája aj s príhodou, ako ma lanárili do ŠtB. Nakrúcali sme v Bulharsku film pre Barrandov Nevesta s najkrajšími očami. Tam došlo k nejakému nedorozumeniu, najprv v bare, potom na námestí, zasahovala aj polícia a kým som sa zorientoval, už som sa s nimi dostal do konfliktu. Skrátka si tú situáciu nafotili.“
Tú fotodokumentáciu poslali bulharskí policajti na Slovensko.
„V novembri 1975 si ma zavolali nejakí dvaja mladí právnici, eštebáci, ktorí sa pýtali, ako bolo v Bulharsku. Skvele, odpovedám. Nakrúcal som film, Čierne more… A – nebolo nič? sondujú. Nič. Čo by malo byť? Až mi predložili fotodokumentáciu. A začali – Vieme, že radi cestujete, manželku máte vo Francúzsku, bratov-emigrantov v zahraničí. No a my by sme potrebovali, keby ste nám raz za čas povedali isté informácie – ako sa ľudia správajú, ako myslia, neverili by ste, koľko vašich kolegov s nami spolupracuje.“
Kňažko im odvetil, že ide o „veľmi vážne poslanie“, ktoré si musí rozmyslieť. Doma mu otec, ktorý strávil sedem a pol roka v komunistických väzniciach, povedal – Keď sa s nimi raz zapletieš, nikdy sa z toho nedostaneš. Jediná cesta bol odchod z krajiny.
Alebo nie?
„Našiel som alternatívu. Ja som sa s nimi stretol, povypytoval som sa ich pre zmenu na ich rodinné pomery ja a na záver som im mimochodom oznámil, že aby na tú spoluprácu zabudli. Ale že keď budú potrebovať lístky do divadla, kedykoľvek sa na mňa môžu obrátiť.“
Pochopiteľne, zobrali mu pas. A zase mu pomohol Válek – potom asi štyri roky cestoval súkromne aj služobne, s ministerskou zárukou.
A či považuje herectvo za dôstojné povolanie pre muža?
„Určite áno, ale miera závislosti nesmie prekročiť hranice už spomínanej dôstojnosti.“
Politik, čo uvažuje o odchode?
S herectvom preto Milan Kňažko skončiť nemieni. Okrem Kumštu, v ktorom hrá s Milanom Lasicom a Mariánom Labudom, pripúšťa naštudovanie ďalšej hry.
Takisto občas rozpráva, že uvažuje o možnom odchode z vrcholovej politiky. Hovoril o tom pred polrokom, nevylučuje to ani dnes. Po voľbách si zrejme viacerí rozmyslia, či a s kým sedieť v parlamente, a najmä vo vláde.
„Politika na Slovensku je často skôr o osobách, ako o stranách.“
Doteraz robil všetko pre to, aby v politike zotrval?
„Nie. (Smiech.) Isteže som mal ambície, keď som už v politike raz začal, najmä, keď som sa nechal presvedčiť, aby som v roku 1990 aj zostal.“
To, čo bude Kňažko po prípadnom odchode z tohto prostredia robiť je otázkou: „Ale nie takou, ktorá by ma mohla trápiť.“ Určite bude hrať a veľa cestovať.
„Aj momentálne sviatkujem s manželkou v Thajsku, budeme tu až do príchodu Nového roka. Syn Robert? Nie, ten s nami nie je. Mladý pán má už devätnásť rokov a o trávení sviatkov má iné predstavy – nie s rodičmi, ale s priateľkou.“
A pripije si Kňažko na Silvestra na rozdelenie republiky?
„Na Silvestra určite, nie však na rozdelenie republiky. Určite ale na zdravie a na úspech Slovenska, a takisto na tie najlepšie vzťahy s našim najbližším národom – českým, ktorý mám úprimne rád.“
